Výnimočná je tiež početnosť zbierky, nakoľko múzeum má vo svojich zbierkach zatiaľ minimálne zastúpenie cirkevného odevu. V rámci dokumentácie spoločenského života a religionistiky 20. storočia je tiež potrebné uchovať artefakty mapujúce odievanie rímskokatolíckeho kňaza z daného obdobia v Rimavskej Sobote a okolia.
V roku 2020 sa nám ponúkla možnosť obohatiť historickú zbierku múzea ďalším kusom z honosného interiéru kaštieľa barónskej rodiny Luzénszkych – nástenným zrkadlom v rokokovom štýle Ľudovíta XIV. z lipového dreva so zachovalou bohatou priestorovou listovou rezbou rokokových ozdôb, pozlátené 23 karátovým zlatom. Zrkadlové sklo je po obvode fazetované, nepoškodené.
Interiérový nábytok pravdepodobne tvoril súčasť bohatej výzdoby salónu kaštieľa, ktorá je z hľadiska 
dokumentácie kultúry bývania aristokracie v historickom Gemeri-Malohonte nesmierne cenná. Šľachtická rodina barónov Luzénszkych patrila v historickom regióne Gemera-Malohontu k majetným rodom.
Jednoposchodový barokovo-renesančný kaštieľ v Ožďanoch s nárožnými vežami, patriaci v minulosti barónskej rodine Luzénszkych, je Národnou kultúrnou pamiatku. Šľachtická rodina baróna Henrika Luzénszkeho (1869 – 1907) patrila medzi posledných majiteľov kaštieľa. Vznikom Československa v roku 1918 sa uhorská šľachta ocitla vo vážnych problémoch, skonfiškovanie rozsiahlej pôdy rozprestierajúcej sa v okolitých obciach bolo iba otázkou času. Luzénszki prišli o svoj majetok a v roku 1926 vdova po Henrikovi, barónka Margita aj so štyrmi dcérami, opustila rozsiahle šľachtické sídlo, oždiansky kaštieľ. Podľa ústnych informácií sa presťahovala na dvoch drevených vozoch do mesta 
Edelényi, neďaleko Miškovca. V období druhej svetovej vojny rodina už bývala v obci Girincs na severe Maďarska. Rozsiahly majetok veľkostatkárky Margity Luzénszkej siahal od Oždian, cez Sobôtku pri Rimavskej Sobote, Kľačany, Čerenčany, Széplak (Krásnu), Veľké Teriakovce, Vrbovce, Dobrošte, po Világoš (Svetlú), až k obci Sušany. Veľkopanské pozemky a lesy boli časom zanedbané, spustošené, obydlia správcov zdevastované. Ešte v 20. rokoch 20. storočia barónka, pokiaľ to okolnosti dovoľovali, rozpredala časť svojich pozemkov. Osud bohatého inventára rodiny Luzénszkych je neznámy. V roku 2013 Gemersko-malohontské múzeum získalo do zbierok súbor nábytku – obývaciu izbu z kaštieľa. Nábytok sa stal súčasťou stálej vlastivednej expozície.
Akvizíciu z verejných zdrojov finančne podporil Fond na podporu umenia.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.