Bankovka je vyrobená zo 100 % bavlneného papiera používaného pri výrobe pravých eurobankoviek a obsahuje niekoľko ochranných prvkov ako originálne eurobankovky (hologram, mikrotlač, UV ochranné prvky, atď.) Vyrobená je spoločnosťou Oberthur Fiduciaire, ktorá vyrába aj pravé bankovky, má veľkosť eurobankovky nominálnej hodnoty 20 Eur a je vyrábaná vo fialovej farbe pripomínajúcej eurobankovku nominálnej hodnoty 500 Eur.
Predaj bude prebiehať osobne za stanovených podmienok. Bankovky s číslami do 100 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte jedna bankovka na osobu. Bankovky s číslami do 1 000 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte desať bankoviek na osobu. Bankovky s číslami nad 1 000 sa predávajú neobmedzene. Ročníkové čísla 1920 – 2022 sa predávajú s možnosťou výberu v počte jedna bankovka na osobu. Čísla 1 a 5000, 1882 a 2022 sú nepredajné a zaradené do zbierok Gemersko-malohontského múzea. Čísla 1 000 – 1 100 a 3 000 – 3 400 si ponechala na predaj spoločnosť Nunofia, s. r. o.
Hlavným motívom nulovej eurobankovky je budova Gemersko-malohontského múzea, ktorá bola postavená podľa projektu budapeštianskeho architekta Ferenca Miksa v roku 1850, ako budova delostreleckých kasární. Počiatky múzea sa datujú do 3. septembra 1882, kedy slávnostne otvorili Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy v budove delostreleckých kasární. V šiestich sálach sa prezentovali zbierky, ktoré poskytli osobnosti regiónu, ako: Dénes Andrássy z hradu Krásna Hôrka, mestá Rimavská Sobota, Jelšava, Tisovec, šľachtické rodiny Radvánszkyovcov, Borbélyovcov, Okolicsányiovcov, Bornemisszovcov, barón Henrik Luzsénszky z Oždian. Na výstave sa prezentovalo 1 244 exponátov, ktoré po ukončení výstavy vrátili pôvodným majiteľom. Zakladateľmi múzea sa stali János Fábry, Vilmos Groó, Lajos Hűvössy a István Terray. Základom zbierkového fondu sa stalo 568 predmetov, ktoré darovali osobnosti a inštitúcie. Múzeum za vystavenie olejomaľby s názvom Táborenie husárov na Všeobecnej výstave v Paríži roku 1900, ako jediné múzeum na Slovensku, získalo diplom. V roku 1910 múzeum získalo do zbierok od právnika a statkára Istvána Süteőa Munkácsiho múmiu ženy, menom Tasherithnetiak, so sarkofágom z figového dreva. Egyptológovia pripisujú múmii výnimočnosť vzhľadom na jej vek, ktorý sa odhaduje na 50 – 70 rokov. Múzeum v budove sídli dodnes a od 18. mája 1913 má kontinuálne sprístupnenú stálu vlastivednú expozíciu v ôsmich sálach. Od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu rómskej kultúry, od roku 2005 vydáva zborník Gemer-Malohont (vydaných bolo 17 ročníkov), ročne pripraví osem až deväť výstav a ročne realizuje niekoľko archeologických výskumov. Počas 140 rokov existencie múzeum spravuje v zbierkovom fonde 106 017 prírastkových čísel (73 163 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí).
Druhým motívom, ktorý sa objavuje na nulovej eurobankovke je hlinený hrniec s jedným uchom, tzv. poseďen, dekorovaný špecifickou veľkoplošnou vlnovkou, je z roku 1920, zo Sušian v Suchánskej doline. Ľudové hrnčiarstvo bolo významných fenoménom vďaka kvalitnej bielej ohňovzdornej hline, tzv. poltárskej formácie. Hrnčiarske výrobky, vyrábané v 40 lokalitách Gemera-Malohontu, ako nenahraditeľný kuchynský sortiment, boli distribuované do vzdialenosti 300 – 400 km od regiónu. Najväčšia zbierka tejto hrnčiny sa nachádza v Gemersko-malohontskom múzeu. Hrnčina je početne zastúpená v krajinách distribúcie: Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Ukrajina, Poľsko, ako aj u mnohých zberateľov.
Vydanie nulovej eurobankovky finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.