Bankovka je vyrobená zo 100 % bavlneného papiera používaného pri výrobe pravých eurobankoviek a obsahuje niekoľko ochranných prvkov ako originálne eurobankovky (hologram, mikrotlač, UV ochranné prvky, atď.) Vyrobená je spoločnosťou Oberthur Fiduciaire, ktorá vyrába aj pravé bankovky, má veľkosť eurobankovky nominálnej hodnoty 20 Eur a je vyrábaná vo fialovej farbe pripomínajúcej eurobankovku nominálnej hodnoty 500 Eur.
Predaj bude prebiehať osobne za stanovených podmienok. Bankovky s číslami do 100 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte jedna bankovka na osobu. Bankovky s číslami do 1 000 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte desať bankoviek na osobu. Bankovky s číslami nad 1 000 sa predávajú neobmedzene. Ročníkové čísla 1920 – 2022 sa predávajú s možnosťou výberu v počte jedna bankovka na osobu. Čísla 1 a 5000, 1882 a 2022 sú nepredajné a zaradené do zbierok Gemersko-malohontského múzea. Čísla 1 000 – 1 100 a 3 000 – 3 400 si ponechala na predaj spoločnosť Nunofia, s. r. o.
Hlavným motívom nulovej eurobankovky je budova Gemersko-malohontského múzea, ktorá bola postavená podľa projektu budapeštianskeho architekta Ferenca Miksa v roku 1850, ako budova delostreleckých kasární. Počiatky múzea sa datujú do 3. septembra 1882, kedy slávnostne otvorili Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy v budove delostreleckých kasární. V šiestich sálach sa prezentovali zbierky, ktoré poskytli osobnosti regiónu, ako: Dénes Andrássy z hradu Krásna Hôrka, mestá Rimavská Sobota, Jelšava, Tisovec, šľachtické rodiny Radvánszkyovcov, Borbélyovcov, Okolicsányiovcov, Bornemisszovcov, barón Henrik Luzsénszky z Oždian. Na výstave sa prezentovalo 1 244 exponátov, ktoré po ukončení výstavy vrátili pôvodným majiteľom. Zakladateľmi múzea sa stali János Fábry, Vilmos Groó, Lajos Hűvössy a István Terray. Základom zbierkového fondu sa stalo 568 predmetov, ktoré darovali osobnosti a inštitúcie. Múzeum za vystavenie olejomaľby s názvom Táborenie husárov na Všeobecnej výstave v Paríži roku 1900, ako jediné múzeum na Slovensku, získalo diplom. V roku 1910 múzeum získalo do zbierok od právnika a statkára Istvána Süteőa Munkácsiho múmiu ženy, menom Tasherithnetiak, so sarkofágom z figového dreva. Egyptológovia pripisujú múmii výnimočnosť vzhľadom na jej vek, ktorý sa odhaduje na 50 – 70 rokov. Múzeum v budove sídli dodnes a od 18. mája 1913 má kontinuálne sprístupnenú stálu vlastivednú expozíciu v ôsmich sálach. Od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu rómskej kultúry, od roku 2005 vydáva zborník Gemer-Malohont (vydaných bolo 17 ročníkov), ročne pripraví osem až deväť výstav a ročne realizuje niekoľko archeologických výskumov. Počas 140 rokov existencie múzeum spravuje v zbierkovom fonde 106 017 prírastkových čísel (73 163 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí).
Druhým motívom, ktorý sa objavuje na nulovej eurobankovke je hlinený hrniec s jedným uchom, tzv. poseďen, dekorovaný špecifickou veľkoplošnou vlnovkou, je z roku 1920, zo Sušian v Suchánskej doline. Ľudové hrnčiarstvo bolo významných fenoménom vďaka kvalitnej bielej ohňovzdornej hline, tzv. poltárskej formácie. Hrnčiarske výrobky, vyrábané v 40 lokalitách Gemera-Malohontu, ako nenahraditeľný kuchynský sortiment, boli distribuované do vzdialenosti 300 – 400 km od regiónu. Najväčšia zbierka tejto hrnčiny sa nachádza v Gemersko-malohontskom múzeu. Hrnčina je početne zastúpená v krajinách distribúcie: Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Ukrajina, Poľsko, ako aj u mnohých zberateľov.
Vydanie nulovej eurobankovky finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-