Bankovka je vyrobená zo 100 % bavlneného papiera používaného pri výrobe pravých eurobankoviek a obsahuje niekoľko ochranných prvkov ako originálne eurobankovky (hologram, mikrotlač, UV ochranné prvky, atď.) Vyrobená je spoločnosťou Oberthur Fiduciaire, ktorá vyrába aj pravé bankovky, má veľkosť eurobankovky nominálnej hodnoty 20 Eur a je vyrábaná vo fialovej farbe pripomínajúcej eurobankovku nominálnej hodnoty 500 Eur.
Predaj bude prebiehať osobne za stanovených podmienok. Bankovky s číslami do 100 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte jedna bankovka na osobu. Bankovky s číslami do 1 000 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte desať bankoviek na osobu. Bankovky s číslami nad 1 000 sa predávajú neobmedzene. Ročníkové čísla 1920 – 2022 sa predávajú s možnosťou výberu v počte jedna bankovka na osobu. Čísla 1 a 5000, 1882 a 2022 sú nepredajné a zaradené do zbierok Gemersko-malohontského múzea. Čísla 1 000 – 1 100 a 3 000 – 3 400 si ponechala na predaj spoločnosť Nunofia, s. r. o.
Hlavným motívom nulovej eurobankovky je budova Gemersko-malohontského múzea, ktorá bola postavená podľa projektu budapeštianskeho architekta Ferenca Miksa v roku 1850, ako budova delostreleckých kasární. Počiatky múzea sa datujú do 3. septembra 1882, kedy slávnostne otvorili Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy v budove delostreleckých kasární. V šiestich sálach sa prezentovali zbierky, ktoré poskytli osobnosti regiónu, ako: Dénes Andrássy z hradu Krásna Hôrka, mestá Rimavská Sobota, Jelšava, Tisovec, šľachtické rodiny Radvánszkyovcov, Borbélyovcov, Okolicsányiovcov, Bornemisszovcov, barón Henrik Luzsénszky z Oždian. Na výstave sa prezentovalo 1 244 exponátov, ktoré po ukončení výstavy vrátili pôvodným majiteľom. Zakladateľmi múzea sa stali János Fábry, Vilmos Groó, Lajos Hűvössy a István Terray. Základom zbierkového fondu sa stalo 568 predmetov, ktoré darovali osobnosti a inštitúcie. Múzeum za vystavenie olejomaľby s názvom Táborenie husárov na Všeobecnej výstave v Paríži roku 1900, ako jediné múzeum na Slovensku, získalo diplom. V roku 1910 múzeum získalo do zbierok od právnika a statkára Istvána Süteőa Munkácsiho múmiu ženy, menom Tasherithnetiak, so sarkofágom z figového dreva. Egyptológovia pripisujú múmii výnimočnosť vzhľadom na jej vek, ktorý sa odhaduje na 50 – 70 rokov. Múzeum v budove sídli dodnes a od 18. mája 1913 má kontinuálne sprístupnenú stálu vlastivednú expozíciu v ôsmich sálach. Od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu rómskej kultúry, od roku 2005 vydáva zborník Gemer-Malohont (vydaných bolo 17 ročníkov), ročne pripraví osem až deväť výstav a ročne realizuje niekoľko archeologických výskumov. Počas 140 rokov existencie múzeum spravuje v zbierkovom fonde 106 017 prírastkových čísel (73 163 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí).
Druhým motívom, ktorý sa objavuje na nulovej eurobankovke je hlinený hrniec s jedným uchom, tzv. poseďen, dekorovaný špecifickou veľkoplošnou vlnovkou, je z roku 1920, zo Sušian v Suchánskej doline. Ľudové hrnčiarstvo bolo významných fenoménom vďaka kvalitnej bielej ohňovzdornej hline, tzv. poltárskej formácie. Hrnčiarske výrobky, vyrábané v 40 lokalitách Gemera-Malohontu, ako nenahraditeľný kuchynský sortiment, boli distribuované do vzdialenosti 300 – 400 km od regiónu. Najväčšia zbierka tejto hrnčiny sa nachádza v Gemersko-malohontskom múzeu. Hrnčina je početne zastúpená v krajinách distribúcie: Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Ukrajina, Poľsko, ako aj u mnohých zberateľov.
Vydanie nulovej eurobankovky finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-