Bankovka je vyrobená zo 100 % bavlneného papiera používaného pri výrobe pravých eurobankoviek a obsahuje niekoľko ochranných prvkov ako originálne eurobankovky (hologram, mikrotlač, UV ochranné prvky, atď.) Vyrobená je spoločnosťou Oberthur Fiduciaire, ktorá vyrába aj pravé bankovky, má veľkosť eurobankovky nominálnej hodnoty 20 Eur a je vyrábaná vo fialovej farbe pripomínajúcej eurobankovku nominálnej hodnoty 500 Eur.
Predaj bude prebiehať osobne za stanovených podmienok. Bankovky s číslami do 100 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte jedna bankovka na osobu. Bankovky s číslami do 1 000 sa predávajú bez možnosti výberu čísla v počte desať bankoviek na osobu. Bankovky s číslami nad 1 000 sa predávajú neobmedzene. Ročníkové čísla 1920 – 2022 sa predávajú s možnosťou výberu v počte jedna bankovka na osobu. Čísla 1 a 5000, 1882 a 2022 sú nepredajné a zaradené do zbierok Gemersko-malohontského múzea. Čísla 1 000 – 1 100 a 3 000 – 3 400 si ponechala na predaj spoločnosť Nunofia, s. r. o.
Hlavným motívom nulovej eurobankovky je budova Gemersko-malohontského múzea, ktorá bola postavená podľa projektu budapeštianskeho architekta Ferenca Miksa v roku 1850, ako budova delostreleckých kasární. Počiatky múzea sa datujú do 3. septembra 1882, kedy slávnostne otvorili Umelecko-archeologickú výstavu Gemerskej župy v budove delostreleckých kasární. V šiestich sálach sa prezentovali zbierky, ktoré poskytli osobnosti regiónu, ako: Dénes Andrássy z hradu Krásna Hôrka, mestá Rimavská Sobota, Jelšava, Tisovec, šľachtické rodiny Radvánszkyovcov, Borbélyovcov, Okolicsányiovcov, Bornemisszovcov, barón Henrik Luzsénszky z Oždian. Na výstave sa prezentovalo 1 244 exponátov, ktoré po ukončení výstavy vrátili pôvodným majiteľom. Zakladateľmi múzea sa stali János Fábry, Vilmos Groó, Lajos Hűvössy a István Terray. Základom zbierkového fondu sa stalo 568 predmetov, ktoré darovali osobnosti a inštitúcie. Múzeum za vystavenie olejomaľby s názvom Táborenie husárov na Všeobecnej výstave v Paríži roku 1900, ako jediné múzeum na Slovensku, získalo diplom. V roku 1910 múzeum získalo do zbierok od právnika a statkára Istvána Süteőa Munkácsiho múmiu ženy, menom Tasherithnetiak, so sarkofágom z figového dreva. Egyptológovia pripisujú múmii výnimočnosť vzhľadom na jej vek, ktorý sa odhaduje na 50 – 70 rokov. Múzeum v budove sídli dodnes a od 18. mája 1913 má kontinuálne sprístupnenú stálu vlastivednú expozíciu v ôsmich sálach. Od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu rómskej kultúry, od roku 2005 vydáva zborník Gemer-Malohont (vydaných bolo 17 ročníkov), ročne pripraví osem až deväť výstav a ročne realizuje niekoľko archeologických výskumov. Počas 140 rokov existencie múzeum spravuje v zbierkovom fonde 106 017 prírastkových čísel (73 163 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí).
Druhým motívom, ktorý sa objavuje na nulovej eurobankovke je hlinený hrniec s jedným uchom, tzv. poseďen, dekorovaný špecifickou veľkoplošnou vlnovkou, je z roku 1920, zo Sušian v Suchánskej doline. Ľudové hrnčiarstvo bolo významných fenoménom vďaka kvalitnej bielej ohňovzdornej hline, tzv. poltárskej formácie. Hrnčiarske výrobky, vyrábané v 40 lokalitách Gemera-Malohontu, ako nenahraditeľný kuchynský sortiment, boli distribuované do vzdialenosti 300 – 400 km od regiónu. Najväčšia zbierka tejto hrnčiny sa nachádza v Gemersko-malohontskom múzeu. Hrnčina je početne zastúpená v krajinách distribúcie: Maďarsko, Rumunsko, Chorvátsko, Ukrajina, Poľsko, ako aj u mnohých zberateľov.
Vydanie nulovej eurobankovky finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj.
PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.