Pre svoje rodné mesto, ktoré opäť získalo štatút župného mesta, vytvoril náčrty pamätníka na Hlavné námestie miestny maliar a sochár Jenő Mátrai-Makovits (1896 – 1967). Medzi jeho sadrovými návrhmi, ktoré sú dnes súčasťou zbierkového fondu história umenia Gemersko-malohontského múzea, bol nakoniec zrealizovaný skromný pamätník s bielou mramorovou doskou, ktorý stojí dodnes. Zaujímavosťou je, že stavba sa 3 roky odkladala, pretože travertínové kamene boli prevezené zo Spišskej Novej Vsi a zo Spišského Podhradia (ktoré vtedy patrili Slovenskej republike).
Pamätník, označený menami 119 padlých rimavskosobotských vojakov, bol odhalený na vtedajšom Námestí Miklósa Horthyho 10. novembra 1942, presne na 4. výročie pripojenia mesta k Maďarsku.
Priebeh slávnostného odhalenia pamätníka hrdinov môžeme „rekonštruovať“ na základe miestnej regionálnej tlače Gömör z 15. novembra 1942.
Mesto, odeté do bielo-červeno-zelených vlajok, si padlých vojakov o deviatej hodine uctilo vo všetkých kostoloch kresťanských cirkví v rámci slávnostných bohoslužieb a potom od desiatej hodiny sa konalo slávnostné zhromaždenie vo veľkej sále Mestskej radnice. Slávnostné odhalenie pamätníka sa uskutočnilo o pol dvanástej na hlavnom námestí Rimavskej Soboty. Ceremóniu v rámci slávnostného programu otvorila miestna mládežnícka a skautská kapela s predstavením náboženskej piesne a následne farári kresťanských cirkví požehnali pamätník. Slávnostný úvodný prejav predniesol Béla Lukács, maďarský kráľovský tajný radca, minister bez rezortu, čestný občan Rimavskej Soboty. Po odznení hymny v podaní rimavskosobotského speváckeho súboru bol v mene Pamätného výboru hrdinov odhalený pomník, ktorý v mene mesta prevzal mešťanosta László Éva. Po položení venca k čerstvo odovzdanému pomníku slávnostný program uzavrel spevácky súbor prednesením piesne „Szózat”. Pamätník postavený pred rímskokatolíckym kostolom a odhalený v rámci pompéznej ceremónie, pôvodne obsahoval aj meno Istvána Horthyho, syna guvernéra Maďarského kráľovstva, ktorý zahynul pri tragickej leteckej havárii. Jeho meno tam bolo napísané ako „prejav úcty” (v skutočnosti však povinne, na základe ustanovenia z roku 1942). Meno bolo z pamätníka odstránené po vzniku Československa v roku 1945. Takisto zmizol aj nápis „A HAZÁÉRT“ (Za vlasť). Rovnako sa stratili aj „večné svietniky” položené na stĺpoch pamätníka.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
historička GMM
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a