Pre svoje rodné mesto, ktoré opäť získalo štatút župného mesta, vytvoril náčrty pamätníka na Hlavné námestie miestny maliar a sochár Jenő Mátrai-Makovits (1896 – 1967). Medzi jeho sadrovými návrhmi, ktoré sú dnes súčasťou zbierkového fondu história umenia Gemersko-malohontského múzea, bol nakoniec zrealizovaný skromný pamätník s bielou mramorovou doskou, ktorý stojí dodnes. Zaujímavosťou je, že stavba sa 3 roky odkladala, pretože travertínové kamene boli prevezené zo Spišskej Novej Vsi a zo Spišského Podhradia (ktoré vtedy patrili Slovenskej republike).
Pamätník, označený menami 119 padlých rimavskosobotských vojakov, bol odhalený na vtedajšom Námestí Miklósa Horthyho 10. novembra 1942, presne na 4. výročie pripojenia mesta k Maďarsku.
Priebeh slávnostného odhalenia pamätníka hrdinov môžeme „rekonštruovať“ na základe miestnej regionálnej tlače Gömör z 15. novembra 1942.
Mesto, odeté do bielo-červeno-zelených vlajok, si padlých vojakov o deviatej hodine uctilo vo všetkých kostoloch kresťanských cirkví v rámci slávnostných bohoslužieb a potom od desiatej hodiny sa konalo slávnostné zhromaždenie vo veľkej sále Mestskej radnice. Slávnostné odhalenie pamätníka sa uskutočnilo o pol dvanástej na hlavnom námestí Rimavskej Soboty. Ceremóniu v rámci slávnostného programu otvorila miestna mládežnícka a skautská kapela s predstavením náboženskej piesne a následne farári kresťanských cirkví požehnali pamätník. Slávnostný úvodný prejav predniesol Béla Lukács, maďarský kráľovský tajný radca, minister bez rezortu, čestný občan Rimavskej Soboty. Po odznení hymny v podaní rimavskosobotského speváckeho súboru bol v mene Pamätného výboru hrdinov odhalený pomník, ktorý v mene mesta prevzal mešťanosta László Éva. Po položení venca k čerstvo odovzdanému pomníku slávnostný program uzavrel spevácky súbor prednesením piesne „Szózat”. Pamätník postavený pred rímskokatolíckym kostolom a odhalený v rámci pompéznej ceremónie, pôvodne obsahoval aj meno Istvána Horthyho, syna guvernéra Maďarského kráľovstva, ktorý zahynul pri tragickej leteckej havárii. Jeho meno tam bolo napísané ako „prejav úcty” (v skutočnosti však povinne, na základe ustanovenia z roku 1942). Meno bolo z pamätníka odstránené po vzniku Československa v roku 1945. Takisto zmizol aj nápis „A HAZÁÉRT“ (Za vlasť). Rovnako sa stratili aj „večné svietniky” položené na stĺpoch pamätníka.
PhDr. Éva Kerényi, PhD.
historička GMM
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.