Múzeum si rýchlo našlo svojich fanúšikov. Za prvé štyri mesiace ho navštívilo viac ako 700 návštevníkov, pridali sa aj prvé základné školy a múzeum zaznamenalo aj mediálny záujem – reportáže o ňom odvysielali TV Markíza, RTVS, dokonca aj rozsiahlejšiu reportáž v relácii Slovensko v obrazoch, i Rádio Slovensko, Regina a regionálne médiá.
V súčasnosti múzeum už druhý mesiac nefunguje. Dobrovoľníci ho odmietajú otvoriť, kým primátor mesta neprestane robiť obštrukcie, spochybňovať nájomnú zmluvu a nevysvetlí okolnosti, keď sa bez vedomia nájomcu vlámal do budovy a nechal vymeniť zámky za iné.
---
Múzeum bolo od septembra do decembra 2022 otvorené každú sobotu a tešilo sa záujmu návštevníkov. Deň pred Vianocami (23.12.2022) odrazu začali problémy s mestom Hnúšťa, resp. s jeho novým primátorom Martinom Pliešovským. Ten predsedníčke združenia Marianne Balaškovej telefonicky oznámil, že im nechal vyvŕtať staré zámky a vymeniť za nové. Ako dôvod výmeny najprv uviedol, že do múzea zaznamenal pokus o vlámanie. Budovu si dobrovoľníci našli s vymenenými zámkami, avšak bez akýchkoľvek náznakov pokusu o vlámanie. Nič z múzea nezmizlo. Jediný, kto do múzea nelegálne vošiel, bol primátor Hnúšte.
Počas vianočných sviatkov bolo múzeum zatvorené, a tak si predsedníčka išla k primátorovi po nové kľúče až v januári. Z tých dostala iba jednu kópiu. Primátor tvrdil, že v budove došlo k pokusu o vlámanie, preto dal vymeniť zámky bez vedomia nájomcu. Na otázku, prečo neprivolal nájomcu, alebo políciu jej odpovedal, že privolal mestskú políciu. Dodal, že nájomná zmluva sa mu nepozdáva a že by v nej chcel niečo zmeniť. Predsedníčka združenia odpovedala, že sa prípadnej aktualizácii nájomnej zmluvy nebráni, nech pošle písomne návrh na zmeny, tak ako to zmluva umožňuje a vyjadrí sa k tomu.
„Keď sme si to preverovali, vysvitlo, že mestská polícia však o žiadnom pokuse o vlámanie do múzea nemala žiadnu vedomosť. Primátor Pliešovský na hulváta klamal. Na dverách nie sú badateľné žiadne známky po pokuse o vlámaní. Už skutočnosť, že neprivolal políciu, ani nájomcu ilustruje, že sa do múzea vlámal za iným účelom. Rovnako je podozrivé, že sa to stalo deň pred Vianocami. Myslíme si, že hľadal v múzeu niečo, na základe čoho by nás z múzea mohol vyštvať a keď to nenašiel, vymyslel si príhodu o tom, že sa nám tam chcel niekto vlámať. Ktorý zlodej by vŕtal zámky v budove, ktorá má veľké sklenené okná na dverách?“ pýta sa zakladateľ múzea a člen o. z. Horná Rimava Roman Lebeda.
S rovnakými otázkami navštívil 28.2.2023 Lebeda aj mestské zastupiteľstvo, kde sa primátora opýtal na okolnosti údajného pokusu o vlámanie a výmeny zámkov. Tam už Pliešovský nespomínal pokus o vlámanie, ale údajne neplatnú zmluvu. „Nie je tam žiadny nájomca,“ vyjadril sa Pliešovský. Zmluva, ktorú občianske združenie zaslalo v prílohe tlačovej správy konštatuje dobu nájomného vzťahu do roku 2031.
„Toto tvrdenie je ďalšie zbrklo vymyslené klamstvo primátora Pliešovského. Ak by mesto Hnúšťa naozaj malo nejaký problém so zmluvou, prečo namiesto výmeny zámkov neoslovilo vedenie združenia? Rovnako Pliešovského tvrdenia popiera skutočnosť, že mesto Hnúšťa vystavilo v decembri 2022 faktúru za nájomné, ktorú podpísal sám primátor. Združenie ju obratom uhradilo v časovej lehote,“ dodáva Lebeda.
Na otázku, z akého dôvodu teda mesto Hnúšťa združeniu v decembri poslalo Hornej Rimave faktúru za nájom za rok 2022, ak by zmluva nebola platná, ktorú navyše podpísal sám primátor. Pliešovský na konci februára na verejnom zasadnutí mestského zastupiteľstva odpovedal: „Nepamätám si čo bolo v decembri.“ Rovnako nie je jasné, prečo predsedníčke združenia Balaškovej vydal v januári jednu kópiu kľúčov od budovy, pokiaľ tvrdí, že zmluva nie je platná. Tiež nie je jasné, prečo údajnú neplatnosť zmluvy neriešil s predsedníčkou občianskeho združenia, ale nariadil výmenu zámkov v múzeu bez vedomia nájomcu.
Na zasadnutí zastupiteľstva k téme vystúpila aj poslankyňa MsZ Miroslava Vargová, ktorá sa zaoberá projektmi EU. Spochybnila tvrdenia primátora a potvrdila, že si je istá, že sa schvaľovala v zastupiteľstve dlhodobá nájomná zmluva a bez toho by združenie nedostalo nikdy financie z grantu. Primátor ale už pristihnutý pri klamstve opakoval iba: „Treba si naštudovať zmluvy.“
Vzhľadom na skutočnosť, že primátor mesta Hnúšťa Martin Pliešovský tvrdí, že združenie nemá platnú nájomnú zmluvu, Horná Rimava až do vyriešenia situácie prerušila prevádzku múzea.
„Robíme to ako dobrovoľníci, zadarmo. V muzeálnej zbierke máme predmety za vlastných viac ako 10-tisíc eur. Úspešným projektom sme zhodnotili budovu mesta o takmer 40-tisíc eur. Vstup do múzea je zadarmo, platí sa len za vstup do podzemia, pretože za ten my musíme platiť ďalej. Robíme zadarmo rozvoj cestovného ruchu a primátor nám vymieňa zámky a klame, že nemáme platnú zmluvu. V takomto prostredí odmietame ďalej múzeum prevádzkovať, kým sa nám primátor neospravedlní za vlámanie do prenajatých priestorov a klamstvá o neplatnej zmluve a neodovzdá nám všetky kópie kľúčov od budovy, za ktorú riadne platíme nájom. Zmluva jasne hovorí, že je uzavretá do roku 2031,“ uviedol zakladateľ múzea Roman Lebeda.
Lebeda zdôraznil, že nejde o konanie mesta, iba o konanie zo strany osoby primátora. „Zo strany mestských poslancov vnímame, že múzeum v meste vítajú, vo februári 2023 dokonca podporili prevádzku múzea sumou 800 eur. Aj toto uznesenie primátor podpísal, preto jeho konanie považujeme za zmätočné i nesvojprávne,“ dodáva Lebeda.
Občianske združenie Horná Rimava pracuje na rozvoji chudobného regiónu okresu Rimavská Sobota už od roku 2007. Za 16 rokov činnosti zorganizovalo viac ako 100 hudobných koncertov, spoločenských a športových podujatí, vrátane bežeckých pretekov s medzinárodnou účasťou. Z grantov a vlastných členských príspevkov zachránilo ruinu historického kamenného mosta, otvorilo prvý útulok pre psy v okrese Rimavská Sobota a v roku 2022 otvorilo banské múzeum so vstupmi do banského podzemia.
„Toto všetko robíme zadarmo ako dobrovoľníci a odmietame, aby si primátor riešil svoje osobné spory s členmi útokmi na našu prácu. Je to hanba, aby ten, čo nás má najviac podporovať, nám najviac škodil,“ zakončil zakladateľ múzea Roman Lebeda.
--
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.