Múzeum si rýchlo našlo svojich fanúšikov. Za prvé štyri mesiace ho navštívilo viac ako 700 návštevníkov, pridali sa aj prvé základné školy a múzeum zaznamenalo aj mediálny záujem – reportáže o ňom odvysielali TV Markíza, RTVS, dokonca aj rozsiahlejšiu reportáž v relácii Slovensko v obrazoch, i Rádio Slovensko, Regina a regionálne médiá.
V súčasnosti múzeum už druhý mesiac nefunguje. Dobrovoľníci ho odmietajú otvoriť, kým primátor mesta neprestane robiť obštrukcie, spochybňovať nájomnú zmluvu a nevysvetlí okolnosti, keď sa bez vedomia nájomcu vlámal do budovy a nechal vymeniť zámky za iné.
---
Múzeum bolo od septembra do decembra 2022 otvorené každú sobotu a tešilo sa záujmu návštevníkov. Deň pred Vianocami (23.12.2022) odrazu začali problémy s mestom Hnúšťa, resp. s jeho novým primátorom Martinom Pliešovským. Ten predsedníčke združenia Marianne Balaškovej telefonicky oznámil, že im nechal vyvŕtať staré zámky a vymeniť za nové. Ako dôvod výmeny najprv uviedol, že do múzea zaznamenal pokus o vlámanie. Budovu si dobrovoľníci našli s vymenenými zámkami, avšak bez akýchkoľvek náznakov pokusu o vlámanie. Nič z múzea nezmizlo. Jediný, kto do múzea nelegálne vošiel, bol primátor Hnúšte.
Počas vianočných sviatkov bolo múzeum zatvorené, a tak si predsedníčka išla k primátorovi po nové kľúče až v januári. Z tých dostala iba jednu kópiu. Primátor tvrdil, že v budove došlo k pokusu o vlámanie, preto dal vymeniť zámky bez vedomia nájomcu. Na otázku, prečo neprivolal nájomcu, alebo políciu jej odpovedal, že privolal mestskú políciu. Dodal, že nájomná zmluva sa mu nepozdáva a že by v nej chcel niečo zmeniť. Predsedníčka združenia odpovedala, že sa prípadnej aktualizácii nájomnej zmluvy nebráni, nech pošle písomne návrh na zmeny, tak ako to zmluva umožňuje a vyjadrí sa k tomu.
„Keď sme si to preverovali, vysvitlo, že mestská polícia však o žiadnom pokuse o vlámanie do múzea nemala žiadnu vedomosť. Primátor Pliešovský na hulváta klamal. Na dverách nie sú badateľné žiadne známky po pokuse o vlámaní. Už skutočnosť, že neprivolal políciu, ani nájomcu ilustruje, že sa do múzea vlámal za iným účelom. Rovnako je podozrivé, že sa to stalo deň pred Vianocami. Myslíme si, že hľadal v múzeu niečo, na základe čoho by nás z múzea mohol vyštvať a keď to nenašiel, vymyslel si príhodu o tom, že sa nám tam chcel niekto vlámať. Ktorý zlodej by vŕtal zámky v budove, ktorá má veľké sklenené okná na dverách?“ pýta sa zakladateľ múzea a člen o. z. Horná Rimava Roman Lebeda.
S rovnakými otázkami navštívil 28.2.2023 Lebeda aj mestské zastupiteľstvo, kde sa primátora opýtal na okolnosti údajného pokusu o vlámanie a výmeny zámkov. Tam už Pliešovský nespomínal pokus o vlámanie, ale údajne neplatnú zmluvu. „Nie je tam žiadny nájomca,“ vyjadril sa Pliešovský. Zmluva, ktorú občianske združenie zaslalo v prílohe tlačovej správy konštatuje dobu nájomného vzťahu do roku 2031.
„Toto tvrdenie je ďalšie zbrklo vymyslené klamstvo primátora Pliešovského. Ak by mesto Hnúšťa naozaj malo nejaký problém so zmluvou, prečo namiesto výmeny zámkov neoslovilo vedenie združenia? Rovnako Pliešovského tvrdenia popiera skutočnosť, že mesto Hnúšťa vystavilo v decembri 2022 faktúru za nájomné, ktorú podpísal sám primátor. Združenie ju obratom uhradilo v časovej lehote,“ dodáva Lebeda.
Na otázku, z akého dôvodu teda mesto Hnúšťa združeniu v decembri poslalo Hornej Rimave faktúru za nájom za rok 2022, ak by zmluva nebola platná, ktorú navyše podpísal sám primátor. Pliešovský na konci februára na verejnom zasadnutí mestského zastupiteľstva odpovedal: „Nepamätám si čo bolo v decembri.“ Rovnako nie je jasné, prečo predsedníčke združenia Balaškovej vydal v januári jednu kópiu kľúčov od budovy, pokiaľ tvrdí, že zmluva nie je platná. Tiež nie je jasné, prečo údajnú neplatnosť zmluvy neriešil s predsedníčkou občianskeho združenia, ale nariadil výmenu zámkov v múzeu bez vedomia nájomcu.
Na zasadnutí zastupiteľstva k téme vystúpila aj poslankyňa MsZ Miroslava Vargová, ktorá sa zaoberá projektmi EU. Spochybnila tvrdenia primátora a potvrdila, že si je istá, že sa schvaľovala v zastupiteľstve dlhodobá nájomná zmluva a bez toho by združenie nedostalo nikdy financie z grantu. Primátor ale už pristihnutý pri klamstve opakoval iba: „Treba si naštudovať zmluvy.“
Vzhľadom na skutočnosť, že primátor mesta Hnúšťa Martin Pliešovský tvrdí, že združenie nemá platnú nájomnú zmluvu, Horná Rimava až do vyriešenia situácie prerušila prevádzku múzea.
„Robíme to ako dobrovoľníci, zadarmo. V muzeálnej zbierke máme predmety za vlastných viac ako 10-tisíc eur. Úspešným projektom sme zhodnotili budovu mesta o takmer 40-tisíc eur. Vstup do múzea je zadarmo, platí sa len za vstup do podzemia, pretože za ten my musíme platiť ďalej. Robíme zadarmo rozvoj cestovného ruchu a primátor nám vymieňa zámky a klame, že nemáme platnú zmluvu. V takomto prostredí odmietame ďalej múzeum prevádzkovať, kým sa nám primátor neospravedlní za vlámanie do prenajatých priestorov a klamstvá o neplatnej zmluve a neodovzdá nám všetky kópie kľúčov od budovy, za ktorú riadne platíme nájom. Zmluva jasne hovorí, že je uzavretá do roku 2031,“ uviedol zakladateľ múzea Roman Lebeda.
Lebeda zdôraznil, že nejde o konanie mesta, iba o konanie zo strany osoby primátora. „Zo strany mestských poslancov vnímame, že múzeum v meste vítajú, vo februári 2023 dokonca podporili prevádzku múzea sumou 800 eur. Aj toto uznesenie primátor podpísal, preto jeho konanie považujeme za zmätočné i nesvojprávne,“ dodáva Lebeda.
Občianske združenie Horná Rimava pracuje na rozvoji chudobného regiónu okresu Rimavská Sobota už od roku 2007. Za 16 rokov činnosti zorganizovalo viac ako 100 hudobných koncertov, spoločenských a športových podujatí, vrátane bežeckých pretekov s medzinárodnou účasťou. Z grantov a vlastných členských príspevkov zachránilo ruinu historického kamenného mosta, otvorilo prvý útulok pre psy v okrese Rimavská Sobota a v roku 2022 otvorilo banské múzeum so vstupmi do banského podzemia.
„Toto všetko robíme zadarmo ako dobrovoľníci a odmietame, aby si primátor riešil svoje osobné spory s členmi útokmi na našu prácu. Je to hanba, aby ten, čo nás má najviac podporovať, nám najviac škodil,“ zakončil zakladateľ múzea Roman Lebeda.
--

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-