Súčasťou zbierkového fondu múzea sa tak stali osobné veci a korešpondencia Alberta Pákha - kalamár s hodinami, presýpacie hodiny, tabuľka na zaznamenanie každodenných úloh, busta Alberta Pákha, ktorá je dielom sochára Miklósa Izsó, ručné zrkadlo v drevenom ráme, portrét a obraz Alberta Pákha v ráme z orechového dreva, šermiarska rukavica, 19 čísiel novín, v ktorých sa spomína Albert Pákh a jeho rodinní príslušníci, zbierka básní Sándora Petőfiho, ktorú vydal Gusztáv Emich v Pešti v roku 1847 a ktorú Pákhovi daroval Petőfi, životná dráha Alberta Pákha spracovaná Mózesom Szabóm v roku 1903 v Kolozsvári (Kluž), noviny Nyugat z 1. novembra 1911 s listami Pála Gyulaiho adresovanými Albertovi Pákhovi a 37 kusov listov, vysvedčení, členských ocenení a vyznamenaní vrátane životopisu Alberta Pákha.
Popri trojramennom svietniku a svietnikoch z alpaky a striebra, rôznych popolníkoch, kalamároch, kovových ťažidiel so sochou jazdca a s levom, ďalej popri puzdre na cigarety, rezačke papiera, peňaženke zdobenej vo vnútri výšivkou a ďalších vzácnych predmetoch je treba spomenúť aj osobné predmety a písomnosti Mihálya Pákha a v neposlednom rade 10 kusov smútočných oznámení a list s údajmi o narodení a úmrtí členov rodiny.
Neoceniteľná pozostalosť Alberta Pákha bola verejnosti prezentovaná výstavnou formou v rámci expozície Mestského múzea v Rožňave, ktorá bola sprístupnená pod vedením vtedajšieho riaditeľa Kálmána Tichyho v máji 1931 a sídlila v rádovom dome premonštrátov. Vystavené boli osobné úžitkové predmety, písomnosti a korešpondencia Alberta Pákha.
Týmto vzácnym rodinným relikviám sa podrobnejšie venoval Kálmán Tichy v samostatnom výtlačku nazvanom Pákh relikviák a Rozsnyói Városi Múzeumban (Relikvie Pákhovcov v Mestskom múzeu v Rožňave) vydanom v roku 1943 pri príležitosti 120. výročia narodenia Alberta Pákha. Tichy zároveň už v roku 1939 navrhol, aby bola po tejto významnej osobnosti pomenovaná jedna z rožňavských ulíc. V roku 1941 v Rožňave evidujeme Ulicu Alberta Pákha (Pákh Albert utca).
Pozostalosť Pákhovcov bola do múzea darovaná s prosbou, aby relikvie zostali pohromade a v prípade, že múzeum zanikne alebo sa o nich nebude vedieť postarať, nemali by sa stratiť, ale s cieľom zachrániť a zachovať ich by mali byť odovzdané inej kompetentnej inštitúcii.
Samozrejme, múzeum prijalo tento veľmi vzácny a štedrý dar s obrovskou vďakou a náležitou úctou a rešpektom. V prípade, ak by k takejto neočakávanej udalosti došlo, teda že by Mestské múzeum z akéhokoľvek dôvodu prestalo existovať, mali byť všetky predmety a dokumenty uchovávajúce a šíriace spomienky
na Alberta a Mihálya Pákha premiestnené do Maďarského národného múzea v Budapešti.
Dnes už vieme, že sa tak nestalo. V medzivojnovom období a počas vojny bolo množstvo zbierok poškodených, znehodnotených a zničených.
Z cennej a bohatej pozostalosti Alberta Pákha dnes v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave vieme s určitosťou potvrdiť tri predmety – bustu Alberta Pákha, kalamár s hodinami a železné ťažidlo s levom. Pravdepodobne je ich aj viac, čo však s istotou nevieme potvrdiť, nakoľko po obnovení činnosti múzea v roku 1956 boli zbierky zapísané do novej prírastkovej knihy a nie je isté, že boli správne určené. Písomný materiál bol pravdepodobne zničený.
V roku 2023 si pripomíname 200. výročie narodenia Alberta Pákha, významného rožňavského rodáka.
Sylvia Holečková
Poznámka: V roku 1940 sa Mestské múzeum zlúčilo s Bansko-hutníckym múzeom. V súčasnosti toto zjednotené múzeum nesie názov Banícke múzeum v Rožňave.
Zdroje:
HOLEČKOVÁ, Sylvia. Výskumná úloha Ú-24A Mestské múzeum v Rožňave, 2016 – 2020. Banícke múzeum v Rožňave
MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Híradó 1912
MV SR, Štátny archív Košice, pracovisko Archív Rožňava, Fond: Župné mesto Rožňava
Banícke múzeum v Rožňave, zbierkový fond Národopis
Fotografie:
1. Vitrína s pozostalosťou Alberta Pákha v expozícii Mestského múzea otvorenej v roku 1931 v rádovom dome premonštrátov
2. Z pozostalosti - Busta Alberta Pákha od Miklósa Izsó
3. Z pozostalosti - Kalamár s hodinami
4. Z pozostalosti – kovové ťažidlo s levom
5. Busta s kalamárom sú dnes vystavené v Historickej expozícii – prezentačnom múzejnom depozitári

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-