Súčasťou zbierkového fondu múzea sa tak stali osobné veci a korešpondencia Alberta Pákha - kalamár s hodinami, presýpacie hodiny, tabuľka na zaznamenanie každodenných úloh, busta Alberta Pákha, ktorá je dielom sochára Miklósa Izsó, ručné zrkadlo v drevenom ráme, portrét a obraz Alberta Pákha v ráme z orechového dreva, šermiarska rukavica, 19 čísiel novín, v ktorých sa spomína Albert Pákh a jeho rodinní príslušníci, zbierka básní Sándora Petőfiho, ktorú vydal Gusztáv Emich v Pešti v roku 1847 a ktorú Pákhovi daroval Petőfi, životná dráha Alberta Pákha spracovaná Mózesom Szabóm v roku 1903 v Kolozsvári (Kluž), noviny Nyugat z 1. novembra 1911 s listami Pála Gyulaiho adresovanými Albertovi Pákhovi a 37 kusov listov, vysvedčení, členských ocenení a vyznamenaní vrátane životopisu Alberta Pákha.
Popri trojramennom svietniku a svietnikoch z alpaky a striebra, rôznych popolníkoch, kalamároch, kovových ťažidiel so sochou jazdca a s levom, ďalej popri puzdre na cigarety, rezačke papiera, peňaženke zdobenej vo vnútri výšivkou a ďalších vzácnych predmetoch je treba spomenúť aj osobné predmety a písomnosti Mihálya Pákha a v neposlednom rade 10 kusov smútočných oznámení a list s údajmi o narodení a úmrtí členov rodiny.
Neoceniteľná pozostalosť Alberta Pákha bola verejnosti prezentovaná výstavnou formou v rámci expozície Mestského múzea v Rožňave, ktorá bola sprístupnená pod vedením vtedajšieho riaditeľa Kálmána Tichyho v máji 1931 a sídlila v rádovom dome premonštrátov. Vystavené boli osobné úžitkové predmety, písomnosti a korešpondencia Alberta Pákha.
Týmto vzácnym rodinným relikviám sa podrobnejšie venoval Kálmán Tichy v samostatnom výtlačku nazvanom Pákh relikviák a Rozsnyói Városi Múzeumban (Relikvie Pákhovcov v Mestskom múzeu v Rožňave) vydanom v roku 1943 pri príležitosti 120. výročia narodenia Alberta Pákha. Tichy zároveň už v roku 1939 navrhol, aby bola po tejto významnej osobnosti pomenovaná jedna z rožňavských ulíc. V roku 1941 v Rožňave evidujeme Ulicu Alberta Pákha (Pákh Albert utca).
Pozostalosť Pákhovcov bola do múzea darovaná s prosbou, aby relikvie zostali pohromade a v prípade, že múzeum zanikne alebo sa o nich nebude vedieť postarať, nemali by sa stratiť, ale s cieľom zachrániť a zachovať ich by mali byť odovzdané inej kompetentnej inštitúcii.
Samozrejme, múzeum prijalo tento veľmi vzácny a štedrý dar s obrovskou vďakou a náležitou úctou a rešpektom. V prípade, ak by k takejto neočakávanej udalosti došlo, teda že by Mestské múzeum z akéhokoľvek dôvodu prestalo existovať, mali byť všetky predmety a dokumenty uchovávajúce a šíriace spomienky
na Alberta a Mihálya Pákha premiestnené do Maďarského národného múzea v Budapešti.
Dnes už vieme, že sa tak nestalo. V medzivojnovom období a počas vojny bolo množstvo zbierok poškodených, znehodnotených a zničených.
Z cennej a bohatej pozostalosti Alberta Pákha dnes v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave vieme s určitosťou potvrdiť tri predmety – bustu Alberta Pákha, kalamár s hodinami a železné ťažidlo s levom. Pravdepodobne je ich aj viac, čo však s istotou nevieme potvrdiť, nakoľko po obnovení činnosti múzea v roku 1956 boli zbierky zapísané do novej prírastkovej knihy a nie je isté, že boli správne určené. Písomný materiál bol pravdepodobne zničený.
V roku 2023 si pripomíname 200. výročie narodenia Alberta Pákha, významného rožňavského rodáka.
Sylvia Holečková
Poznámka: V roku 1940 sa Mestské múzeum zlúčilo s Bansko-hutníckym múzeom. V súčasnosti toto zjednotené múzeum nesie názov Banícke múzeum v Rožňave.
Zdroje:
HOLEČKOVÁ, Sylvia. Výskumná úloha Ú-24A Mestské múzeum v Rožňave, 2016 – 2020. Banícke múzeum v Rožňave
MV SR, Štátny archív v Košiciach, pracovisko Archív Rožňava, Rozsnyói Híradó 1912
MV SR, Štátny archív Košice, pracovisko Archív Rožňava, Fond: Župné mesto Rožňava
Banícke múzeum v Rožňave, zbierkový fond Národopis
Fotografie:
1. Vitrína s pozostalosťou Alberta Pákha v expozícii Mestského múzea otvorenej v roku 1931 v rádovom dome premonštrátov
2. Z pozostalosti - Busta Alberta Pákha od Miklósa Izsó
3. Z pozostalosti - Kalamár s hodinami
4. Z pozostalosti – kovové ťažidlo s levom
5. Busta s kalamárom sú dnes vystavené v Historickej expozícii – prezentačnom múzejnom depozitári
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.