Na prelome storočí dámy stále trvali na nosení korzetu, ktorý slúžil nielen na zúženie pásu, ale zároveň znamenal začiatok dospelosti dievčat – podľa spoločenských pravidiel sa slušná žena nemohla objaviť mimo svojho domu bez korzetu. Secesia však uzavrela 19. storočie, ktoré sa usilovalo o nádheru odievania, a spustila racionálnu, funkcionalistickú módu 20. storočia. Až do začiatku prvej svetovej vojny sa dámske oblečenie postupne stávalo uvoľnenejším a komfortnejším, keďže aktívny životný štýl, práca a šport si od žien vyžadovali jednoduchší a voľnejší odev.
V 19. storočí sa dôsledne rozlišovali odevy, ktoré boli vhodné na rôzne udalosti. Okrem oblečenia, ktoré sa nosili doma, mali rôzne odevy na prijímanie hostí, na čaj a večeru, a nehovoriac o tých, ktoré sa nosili na banketoch, v salónoch alebo na promenádach.
Secesný štýl je najviac viditeľný na doplnkoch, ako sú rukavice, vejáre, tašky a slnečníky. Volániky a stužkové dekorácie nahradili perlové a flitrové ornamenty, takisto bohaté výšivky, secesné stuhy a množstvo čipiek. Nový štýl zdôrazňoval rastlinnú ornamentiku a pružnosť ženskej krásy.
Obľúbenými rastlinami secesie sú nádherné kosatce, makové kvety, púpavy, tulipány, ľalie a narcisy, ako aj hlbokomorské zvieratá, lietajúce vtáky a drobné článkonožce. Odevy a doplnky boli zdobené bohatými rastlinnými úponkami, zahnutými stonkami a listami.
Okrem slávnostných udalostí boli populárne aj športové aktivity, ktoré sa čoskoro stali dôležitou súčasťou spoločenského života. Rozšírila sa aj cyklistika, ktorá sa spájala hlavne s emancipáciou žien, alebo tenis, ktorý sa stal populárnou aktivitou nielen v mestách, ale aj na vidieku, ako sa dočítame v románe "Farby a roky" od Margity Kaffkovej.
Nosenie nohavíc pre ženy bolo povolené iba pri športe alebo herečkám na javisku. Nápad, že by sa nohavicové sukne mohli nosiť aj počas dňa, vyvolal verejné pobúrenie. Napríklad v roku 1911 boli dámy v nohavicových sukniach vypískané na ulici Lajosa Kossutha.
Pre dámy zvyknuté na korzety a krinolíny však boli vtedajšie plavky tiež veľmi neslušné a odvážne. Na pobreží a iných kúpeľných miestach sa používali kúpeľné vozy s cieľom, aby sa ženy vyhli zvedavým pohľadom mužov, a potom na pláži si dámy svoje telo zakrývali veľkým županom, neskôr tzv. opaľovacou košeľou.
Kurátorkou výstavy je Noémi Csepregi, muzeologička Umeleckopriemyselného múzea v Budapešti. Výstava je realizovaná s finančnou podporou NKA – Národného kultúrneho fondu Maďarska a Banskobystrického samosprávneho kraja, a môžete si ju pozrieť vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea do 12. mája 2024. K výstave sme pripravili aj množstvo kreatívnych sprievodných aktivít a netradičných podujatí pre všetky vekové kategórie. Sledujte nás pozorne aj naďalej!
Srdečne Vás všetkých vítame!
Autorka tlačovej správy: Noémi Csepregi,
Umeleckopriemyselné múzeum v Budapešti
Preklad: Adrienn Tóth (Gemersko-malohontské múzeum)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.