Zbierka historických pohľadníc v takejto veľkosti a kvalite sa vyskytuje len ojedinele. Je to súbor, na ktorý môže byť múzeum právom hrdé.
Pohľadnice nám poskytnú jedinečnú možnosť pozrieť sa na Rimavskú Sobotu v podobe, ktorá už neexistuje. Kolekcia predstavuje značnú historickú hodnotu, najmä pre inštitúciu, akou je Gemersko-malohontské múzeum. Súbor pohľadníc bude možné vystaviť v rámci dočasných výstav aj v rámci programu „Predmet mesiaca“ a pravdepodobne bude sprístupnený verejnosti aj formou publikačnej činnosti, prednášok a vyučovacích hodín.
Pohľadnice môžu byť zaujímavými zbierkovými predmetmi pre všetkých návštevníkov múzea, bez ohľadu na ich vek, pohlavie či profesiu.
Súbor takmer 700 pohľadníc je výsledkom dlhoročnej zberateľskej činnosti pána JUDr. Igora Mikitu. Kúpou jeho pohľadníc múzeum získalo unikátnu zbierku významnej historickej hodnoty. Cieľom odkúpenia zbierky bolo skompletizovanie zbierky 
pohľadníc vo fonde histórie, ktorá je v porovnaní s počtom predmetov iného typu nepatrná. Múzeum má vo svojich zbierkach len minimálne zastúpenie historických pohľadníc zachytávajúcich Rimavskú Sobotu, a to aj napriek skutočnosti, že múzeum má svoje sídlo v danom meste a svojou bohatou zbierkotvornou činnosťou mapuje samotné mesto a jeho okolie.
Akvizíciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
https://majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12768/dalsie-akvizicie-suborov-ktore-v-tychto-dnoch-ziskalo-gemersko-malohontske-muzeum#sigProGalleriaef4c2ad881
Reštaurované nástenné zrkadlo z obdobia klasicizmu
V rámci svojej renovačnej činnosti Gemersko-malohontské múzeum obnovilo nástenné zrkadlo z obdobia klasicizmu, pochádzajúce zo zbierkového fondu inštitúcie. Reštaurátorom cenného historického predmetu bol člen komory reštaurátorov SR, Tibor Kováč. Nástenné zrkadlo bude cennou a dôležitou súčasťou zbierky múzea, a v budúcnosti bude ho možné vystaviť v rámci dočasných výstav aj v rámci programu „Predmet mesiaca.“
Prezentované nástenné zrkadlo pochádza z obdobia klasicizmu, z polovice 19. storočia. Párové závesné zrkadlo s tympanónovou nadstavbou a kvetinovými ozdobnými košmi je vyhotovené zo smrekového a lipového dreva v kombinácii s glejo-kriedovou masou imitujúcou rezbársky detail. Zrkadliaca plocha je v hornej časti ukončená do poloblúka. Tvar zrkadla kopíruje zrkadliacu plochu po vnútornom obvode jemnou štukovou výzdobou. Zrkadlo bolo v minulosti súčasťou konzolového stolíka. Predné bočné plochy sú dozdobené hĺbkovým vruborezom štylizovaním v rastlinnom motíve. V strednej úrovni sa nachádzali odliatky hlavičiek amorov. Hornú rímsu tvorí mohutná profilová lišta v dvoch stupňoch nad sebou. Zrkadlo bolo poznačené prirodzenou degradáciou a značným mechanickým poškodením ako aj chýbajúcimi profilovými lištami, nebolo ale napadnuté drevokazným hmyzom. Figurálne odliatky a veľká časť fragmentov chýbala.
Reštaurovanie cenného zbierkového predmetu prebehlo v rámci dobre premysleného a kvalitného odborného procesu. Po prevoze do reštaurátorského ateliéru bol zdokumentovaný celkový stav zrkadlového rámu a boli odstránené hrubé nečistoty a depozity. Vyhotovený bol chýbajúci horný tympanón vrátane štylizovaného basreliéfneho, kvetinového motívu. Poškodené spoje boli očistené od zbytkov gleju. Postupne bola zrealizovaná petrifikácia rubových častí dreveného zrkadlového rámu vrátane nadstavby a zadného, dreveného protiprachového krytu. Nasledovala asanácia a opravy poškodených častí ozdobných štylizovaných prvkov. Súbežne boli vyrobené chýbajúce profilové lišty, jednotlivé plochy a poškodené defekty boli postupne dokriedované a doprofilované. Po pokládke boli všetky plochy farebne zjednotené zriedeným asfaltovým lakom. Nasledovalo vloženie novej zrkadliacej plochy, jej zafixovanie do zrkadlového rámu, vloženie textilnej membrány a osadenie dreveného protiprachového krytu. Na drevený rám bola nasadená horná tympanónová nadstavba.
Odborné ošetrenie historického predmetu realizoval reštaurátor Tibor Kováč – člen komory reštaurátorov Slovenskej republiky.
Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Mgr. Igor Kerepesi (historik Gemersko-malohontského múzea)
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/220/muzea/12768/dalsie-akvizicie-suborov-ktore-v-tychto-dnoch-ziskalo-gemersko-malohontske-muzeum#sigProGalleriaf47fd4a787
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.