Knižnica Gemersko-malohontského múzea vznikla prevažne z knižných darov osobností a inštitúcií z regiónu Gemer-Malohont. Mená predošlých vlastníkov nám prezradia záznamy nachádzajúce sa v knihách. Vlastnícke záznamy nachádzajúce sa vo vnútri kníh nesú pomenovanie exlibris (v preklade z latinčiny: „z kníh“). Môžu byť vo forme rukopisného exlibrisu, prostredníctvom odtlačku pečatidla alebo vo forme typografického exlibrisu vlepeného do knihy. Keď sa vlastnícky záznam nachádza na vonkajšej časti knižnej väzby, nesie pomenovanie supralibros. Môže byť zobrazený plasticky, formou slepotlače alebo typograficky. V zriedkavých prípadoch sa vlastnícke záznamy nachádzajú i na oriezke diela. Záznamy v knižnom bloku sú umiestnené najčastejšie na titulnom liste vo väzbe prioritného diela, na jeho rube alebo na predsádke knihy. Obsahujú meno vlastníka, často i rok a miesto nadobudnutia knihy, cenu knihy a niekedy tiež aj meno predošlého vlastníka, od ktorého bola kniha získaná.
Z množstva vlastníckych záznamov v starých tlačiach z knižnice múzea prezentujeme formou predmetu mesiaca knihy s vlastníckymi záznamami regionálnych osobností: Ivana Daxnera, Olivera Gömöryho a Alexandra Medveckého.
Jedným z najvýznamnejších knižných celkov v knižnici múzea je Daxnerova knižnica, ktorej pôvodným majiteľom bol Štefan Marko Daxner (1822 – 1892). Knižnicu následne zdedil jeho syn Ivan Daxner (1860 – 1935), kultúrny pracovník, publicista, bankový riaditeľ. Vzhľadom na rodinný pôvod Ivana Daxnera, vzdelanie i celoživotnú činnosť možno predpokladať, že vlastnil obsahovo značne bohatú knižnicu. Žiaľ, rok po smrti Ivana Daxnera bola knižnica zničená požiarom. Z knižnice sa zachoval len zlomok. O jej ďalšom osude sa dozvedáme z rukopisného záznamu nachádzajúceho sa vo viacerých knihách: „Táto kniha pochádza z knihovne Ivana Daxnera v Tisovci, ktorá bola zničená požiarom v roku 1936. V tejto knihovni bola i knihovňa ev. a. v. farára Daniela Laučeka z Píly pri Tisovci.“ „Exlibris Jano Bukva.“ Ján Bukva bol vnukom Ivana Daxnera.
Významnou je i knižnica šľachtica, právnika Olivera Gömöryho (1869 – 1920) zo Širkoviec. Oliver Gömöry vlastnil rozsiahlu a obsahovo rôznorodú knižnicu z oblasti práva, politiky, antropológie, mytológie... i krásnej literatúry. V jeho knihách nachádzame vlastnícke záznamy vo forme odtlačku pečatidla: „Gömöry Oliver“. Knižnica sa dostala do múzea po smrti jeho manželky Margity Maróthy v roku 1955. Rodinné sídlo Gömöryovcov v Širkovciach je dnes už v ruinách. Knihy z ich knižnice sa však zachovali doposiaľ vo veľmi dobrom fyzickom stave pre ďalších milovníkov literatúry, vedy i umenia.
Ďalším zberateľom alebo dedičom starých tlačí bol Alexander Medvecký (1851 – 1926), verejný notár v Rimavskej Sobote a inšpektor Malohontského evanjelického seniorátu augsburského vyznania, brat významnej slovenskej spisovateľky Terézie Vansovej, rodenej Medveckej (1857 – 1942). Identifikuje ho odtlačok pečatidla: „Medveczky Sándor ajandéka 1906 jul“ (Dar Alexandra Medveckého, júl, 1906). Knižný dar bol reakciou na výzvu Jánosa Fábryho (1830 – 1907), vtedajšieho riaditeľa Gemerského župného múzea k darovaniu písomností a starožitností do zbierky múzea. Výzva bola uverejnená v novinách Gömör-Kishont v roku 1906.
Vybrané knihy s vlastníckymi záznamami Ivana Daxnera, Olivera Gömöryho a Alexandra Medveckého budú vystavené v múzeu v období od 1. – 31. marca 2025.
Mgr. Iveta Krnáčová,
knihovníčka Gemersko-malohontského múzea
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.