štvrtok, 05 november 2026 13:11
Predmet mesiaca november: Ležiaky ručných rotačných mlynčekov (žarnovov) Doporučený
Napísal(a) PhDr. A. Botoš
Zdroj: GMM
Rimavská Sobota - Medzi pozoruhodné archeologické nálezy, ktoré Gemersko-malohontské múzeum získalo do svojich zbierok v roku 2025, patria dva ležiaky ručných rotačných mlynčekov (žarnovov). Prvý bol náhodne objavený približne v roku 2005 pri hubárčení na výšinnom opevnenom hradisku Pohanský hrad v katastri obce Stará Bašta. Druhý sa našiel v roku 1983 počas výstavby rodinného domu v Hajnáčke. Jeho pôvod nie je jednoznačný – nemožno vylúčiť, že aj tento ležiak žarnova pochádza z Pohanského hradu a do Hajnáčky sa dostal sekundárne.
Oba predmety majú asymetrický kruhový pôdorys, kónicky profilované pracovné plochy a stredový otvor súvisiaci s konštrukciou a osadením mlynčeka.
Na základe typologických a chronologických analógií ich možno zaradiť do doby laténskej, približne do 2. – 1. storočia pred n. l. Spracovanie obilnín patrilo k základným činnostiam už od neolitu. Spočiatku sa zrná drvili na zrnotierkach, ktoré tvoril nepohyblivý kameň a menší pohyblivý drvič. Významný technologický posun nastal v druhej polovici 3. alebo na začiatku 2. storočia pred n. l., keď sa v strednej Európe rozšírili rotačné mlynčeky. Táto technológia sa ku koncu doby laténskej takmer vytratila a kamenné rotačné mlynčeky sa opäť objavujú až vo včasnom stredoveku; ručné žarnovy sa používali až do novoveku.
Ručný rotačný žarnov tvorili dve kamenné časti: spodný, nehybný ležiak a horný, pohyblivý behúň. Išlo spravidla o okrúhle disky s priemerom približne 30 – 40 cm, spojené stredovou drevenou osou. Obilie sa nasýpalo do otvoru v behúni a pri jeho otáčaní sa zrná dostávali medzi pracovné plochy oboch kameňov, kde sa drvením a mletím menili na múku alebo hrubšie fragmenty. Výsledný produkt sa posúval k obvodu mlynčeka. Rotačný princíp, ktorého znalosť sa do strednej Európy rozšírila zo Stredomoria, výrazne zvýšil efektivitu spracovania obilia. V porovnaní so zrnotierkou umožňoval žarnov za rovnaký čas spracovať podstatne väčšie množstvo obilia. Jeho výkon závisel od konštrukcie, veľkosti a kvality pracovných plôch, druhu obilia aj spôsobu obsluhy.
PhDr. Alexander Botoš,
archeológ Gemersko-malohontského múzea
Zverejnené v
Múzeá
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-