Banícke múzeum v Rožňave si na 11. ročník Noci múzeí a galérií, ktorý sa v našej organizácii uskutočnil v pondelok 18.5.2015, pripravilo celodenný program s výstižným názvom „Tajomstvá expozície“. Hlavným aktérom programu bola Historická expozícia – prezentačný múzejný depozitár na Šafárikovej 31. Návštevník sa tak po jej návšteve mohol za pár minút preniesť v čase a zbierky, ktoré obdivoval v expozícii za sklom, mohol vidieť inak – v svetle ich výroby a používania. 
Všetko sa začalo o deviatej ráno. Návštevníci ešte pred vstupom do expozície hádali v kvíze „Čo je čo“ názov a použitie nevšedných zbierkových predmetov z dreva, slamy, prípadne z liatiny. Po prehliadke Historickej expozície sa mohli preniesť do minulosti. Na nádvorí ich totiž čakali šermiari, keramikárka, košikár, kovolejár a kováči. Šermiari okrem ukážok boja s mečom, štítom, bojovými sekerkami a inými dobovými zbraňami návštevníkovi priblížili formou výstižnej prednášky spôsoby boja a názvy jednotlivých zbraní. Hlavne deti sa tak tešili možnosti vyskúšať si podržať v ruke meč alebo štít. Zaujímavá bola aj možnosť sedenia za hrnčiarskym kruhom a vidieť, ako sa im pod vlastnými rukami, teda za pomoci 
skúsenej keramikárky, formuje vázička alebo hlinená miska. Košikár vytváral zaujímavé predmety z prútia a aj tu dostali návštevníci možnosť vyrobiť si vlastný výrobok. Jedno z najstarších remesiel na svete reprezentovali kováči Britakov, ktorí priblížili tradičné postupy ručného kovania v ohni. Návštevník tak mohol pozorovať, ako sa z kusa železa, pod rukami majstra kováča, formujú najrozmanitejšie výrobky. Možnosť vyskúšať si to vlastnoručne sa snažil využiť takmer každý účastník podujatia. Návštevníkov veľmi zaujal aj odlievač kovov, ktorý s veľkou trpezlivosťou opisoval a názorne predvádzal vznik odliatkov z trvalých kovových foriem.
Nevšedná prednáška
Na zaujímavosti programu rozhodne pridali pútavé prednášky Gabriely Kolesárovej s prezentáciami fotografií zo zbierok Baníckeho múzea, zamerané na život baníkov a ich rodín v období približne pred 100 rokmi, určené hlavne pre žiakov základných škôl. Prednášky boli doplnené názornými ukážkami, ako klopanie na klopačke, ktorou sa baníkom oznamoval začiatok a koniec pracovnej smeny, čo si deti s veľkou radosťou vyskúšali, prípadne sa mohli odfotografovať v baníckej uniforme s baníckym fokošom pred obrazom sv. Barbory, patrónky baníkov. Nechýbali banery približujúce vývoj banskej dopravy a videonahrávky baníckych dychoviek na Európskom stretnutí banských miest a obcí Košice 2013. Prednášky sa uskutočnili v slovenskom aj maďarskom jazyku. Keďže mali úspech, počítame s tým, že v prípade záujmu môžeme podobné zorganizovať aj pre ďalšie triedy.
Pokračovali sme až do noci
Od 18. hodiny spríjemňovala atmosféru prehliadok country skupina Betliarske Vidly, ktorá návštevníkov nenechala len tak sedieť a počúvať. Večer bol teda obohatený aj o tanečné kreácie na mnohé známe, či menej známe pesničky a pokračoval až do 22.hodiny. Všetkým návštevníkom ďakujeme za hojnú účasť a príjemnú, spontánnu atmosféru podujatia.
Csaba Urban
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.