Na prvej výstave roku 1882 bolo vystavených 1 244 exponátov a 568 z nich sa stalo základom zbierkového fondu, ktorý sa do dnešných dní rozrástol na neuveriteľných 97 495 predmetov. Najpočetnejší je historický fond, ktorý tvorí 27 301 zbierok, archeologický s 21 270 zbierkami a etnografický s 8 266 zbierkami. Vo fonde prírodných vied je evidovaných 5 905 zbierok, vo fonde výtvarného umenia 1 973 zbierok a historický knižný fond tvorí 32 780 knižných jednotiek.
Gemersko-malohontské múzeum je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Je regionálnym múzeom s komplexnou múzejnou dokumentáciou vývoja prírody a spoločnosti regiónu Gemer-Malohont a od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v regióne Gemer-Malohont i v širšom okolí.
Pri príležitosti 130. výročia vzniku Gemersko-malohontského múzea sme pripravili oslavy, ktorých súčasťou je slávnostná konferencia a otvorenie výstav venovaných histórii a zbierkovým fondom múzea. Počas konferencie odznejú dva referáty – 130 rokov histórie Gemersko-malohontského múzea v podaní riaditeľky múzea PhDr. Oľgy Bodorovej a 130 rokov formovania zbierok a dokumentačných fondov Gemersko-malohontského múzea v podaní zástupcu riaditeľky múzea RNDr. Jána Aláča. Záver konferencie sa bude niesť v znamení poďakovaní sa osobnostiam, ktoré sa pričinili o rozvoj múzea ako dlhoroční pracovníci a kolektívom na Slovensku i v zahraničí za dlhoročnú spoluprácu.
Výstavy, ktoré sú súčasťou osláv, predstavia verejnosti históriu Gemersko-malohontského múzea od Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882 až po súčasnosť s dôrazom na formovanie sa zbierkových fondov, a tiež predstavia „klenoty“ zbierkového fondu z odborov prírodné vedy, archeológia, história, etnológia, dejiny umenia a historický knižný fond.
Mnohé zo zbierkových predmetov ležali v depozitároch desiatky rokov a tak majú návštevníci jedinečnú možnosť prezrieť si ich na výstavách – 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Najvzácnejšími zbierkami výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sú predmety, ktoré v septembri roku 1882 múzeu zapožičal Dionýz Andrássy (1835 – 1913), spravovateľ hradu Krásna Hôrka a pravdepodobne posledný mužský potomok vetvy Andrássyovcov z Krásnohorskej Dlhej Lúky. Zapožičaných bolo približne 30 predmetov, ktoré boli prvýkrát vystavené práve v Rimavskej Sobote. Po 130-tich rokoch sa časť tejto zbierky opäť vráti do Rimavskej Soboty. Výstava má byť akousi rekonštrukciou prvej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882. Vystavené budú portréty Andrássyovcov, výrobky habánov a zbrane.
Výstava Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote je ukážkou bohatstva zbierkových fondov múzea a prierezom jeho formovania sa od roku 1882 až po súčasnosť. V prírodovednej časti zbierok sú okrem predmetov z regiónu Gemer-Malohont vystavené prírodniny pochádzajúce z celého sveta - z rôznych častí Európy, z Afriky, Ázie, Severnej aj Južnej Ameriky – sup bielohlavý, aligátor severoamerický, minerály, horniny a skameneliny z Indie, južnej a severnej Ameriky či schránky morských mäkkýšov zo Stredozemného mora a východnej Indie. Najstaršími vystavenými zbierkovými predmetmi v časti archeológia sú nálezy kamenných nástrojov z obdobia paleolitu, ktorých vek je odhadovaný na 60 000 – 30 000 rokov pred Kr. a ich používateľmi bol s najväčšou pravdepodobnosťou ešte človek neandertálsky. Pozornosť si zasluhujú hromadné nálezy keramiky zo Včeliniec – od drobných džbánkov až po rozmerné zásobnice s výškou jeden meter. Záujmu návštevníkov neuniknú nálezy bronzovej industrie, antických Keltov, ani nálezy zo stredovekej Rimavskej Soboty. Najcennejšími vystavenými predmetmi z historického fondu sú zbierky nadobudnuté počas pôsobenia prvého riaditeľa múzea Jána Fábryho v podobe cennej numizmatickej zbierky, medailí a vyznamenaní, školských učebných pomôcok a výrobkov cechových organizácií. V neposlednom rade sú vystavené relikvie a rekvizity vojnových období od 18. storočia až po prvú svetovú vojnu so zreteľom na vojnové konflikty 19. storočia. V rámci etnologických zbierok je prezentovaný mužský a ženský sviatočný odev z Veľkého Blhu pochádzajúci z polovice 19. storočia, ktorý bol prezentovaný len raz – v rámci prvej stálej expozície múzea v roku 1913. Vystavené sú predmety zahŕňajúce ľudové bývanie a remeslá typické pre región, akým bolo najmä hrnčiarstvo. Tiež môžete vidieť zbierky prezentujúce rómske etnikum, najmä z oblasti kováčstva, výroby nepálených tehál či tkania cigánských tkaníc a pletenia rohoží z kukuričného šúpolia a slamy. Prostredníctvom fotografií a trojrozmerných predmetov sú prezentovaný najvýznamnejší rómski muzikanti Gemera-Malohontu. V neposlednom rade je prezentovaný aj spôsob bývania Rómov. V časti výtvarné umenie sú vystavené maliarske a sochárske diela najvýznamnejších autorov, ktorí sú spätí s regiónom Gemer-Malohont od 19. storočia do prvej polovice 20. storočia. Na výstave sú prezentované diela Istvána Ferenczyho, Miklósa Izsóa, Józsefa Tótha, Gyulu Sándyho, Júliusa Rudnayho, Eduarda Putru, Ferencza Plachyho, Bertalana Vígha, Eugena Makovitsa a Mikuláša Holéczyho. Z historického knižného fondu múzea sú vystavené historické knižničné dokumenty, slovenské periodiká z 19. storočia, regionálne periodiká a zborníky, výročné správy spolkov a škôl, kalendáre a ďalšia inojazyčná historická krásna i náučná literatúra.
PhDr. Oľga Bodorová,
riaditeľka GMM
{jcomments on}































Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, v pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja, je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Tohto roku si pripomína 130. výročie založenia. Vznik múzea je spojený s Umelecko-archeologickou výstavou Gemerskej župy otvorenou 3. septembra 1882, ktorou boli položené základy múzea a zároveň bol zriadený Spolok gemerského župného múzea. Na usporiadaní výstavy sa podieľala najmä vtedajšia šľachta regiónu, ktorá zapožičala predmety na výstavu. Výstavu usporiadali v budove bývalých delostreleckých kasární, v ktorej múzeum sídli od roku 1910. Zakladateľmi múzea boli Ján Fábry, Viliam Groó, Štefan Terray a Ľudovít
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.