Na prvej výstave roku 1882 bolo vystavených 1 244 exponátov a 568 z nich sa stalo základom zbierkového fondu, ktorý sa do dnešných dní rozrástol na neuveriteľných 97 495 predmetov. Najpočetnejší je historický fond, ktorý tvorí 27 301 zbierok, archeologický s 21 270 zbierkami a etnografický s 8 266 zbierkami. Vo fonde prírodných vied je evidovaných 5 905 zbierok, vo fonde výtvarného umenia 1 973 zbierok a historický knižný fond tvorí 32 780 knižných jednotiek.
Gemersko-malohontské múzeum je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Je regionálnym múzeom s komplexnou múzejnou dokumentáciou vývoja prírody a spoločnosti regiónu Gemer-Malohont a od roku 1996 sa špecializuje na dokumentáciu hmotnej a duchovnej kultúry Rómov v regióne Gemer-Malohont i v širšom okolí.
Pri príležitosti 130. výročia vzniku Gemersko-malohontského múzea sme pripravili oslavy, ktorých súčasťou je slávnostná konferencia a otvorenie výstav venovaných histórii a zbierkovým fondom múzea. Počas konferencie odznejú dva referáty – 130 rokov histórie Gemersko-malohontského múzea v podaní riaditeľky múzea PhDr. Oľgy Bodorovej a 130 rokov formovania zbierok a dokumentačných fondov Gemersko-malohontského múzea v podaní zástupcu riaditeľky múzea RNDr. Jána Aláča. Záver konferencie sa bude niesť v znamení poďakovaní sa osobnostiam, ktoré sa pričinili o rozvoj múzea ako dlhoroční pracovníci a kolektívom na Slovensku i v zahraničí za dlhoročnú spoluprácu.
Výstavy, ktoré sú súčasťou osláv, predstavia verejnosti históriu Gemersko-malohontského múzea od Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882 až po súčasnosť s dôrazom na formovanie sa zbierkových fondov, a tiež predstavia „klenoty“ zbierkového fondu z odborov prírodné vedy, archeológia, história, etnológia, dejiny umenia a historický knižný fond.
Mnohé zo zbierkových predmetov ležali v depozitároch desiatky rokov a tak majú návštevníci jedinečnú možnosť prezrieť si ich na výstavách – 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote.
Najvzácnejšími zbierkami výstavy 130 rokov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sú predmety, ktoré v septembri roku 1882 múzeu zapožičal Dionýz Andrássy (1835 – 1913), spravovateľ hradu Krásna Hôrka a pravdepodobne posledný mužský potomok vetvy Andrássyovcov z Krásnohorskej Dlhej Lúky. Zapožičaných bolo približne 30 predmetov, ktoré boli prvýkrát vystavené práve v Rimavskej Sobote. Po 130-tich rokoch sa časť tejto zbierky opäť vráti do Rimavskej Soboty. Výstava má byť akousi rekonštrukciou prvej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy z roku 1882. Vystavené budú portréty Andrássyovcov, výrobky habánov a zbrane.
Výstava Klenotnica Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote je ukážkou bohatstva zbierkových fondov múzea a prierezom jeho formovania sa od roku 1882 až po súčasnosť. V prírodovednej časti zbierok sú okrem predmetov z regiónu Gemer-Malohont vystavené prírodniny pochádzajúce z celého sveta - z rôznych častí Európy, z Afriky, Ázie, Severnej aj Južnej Ameriky – sup bielohlavý, aligátor severoamerický, minerály, horniny a skameneliny z Indie, južnej a severnej Ameriky či schránky morských mäkkýšov zo Stredozemného mora a východnej Indie. Najstaršími vystavenými zbierkovými predmetmi v časti archeológia sú nálezy kamenných nástrojov z obdobia paleolitu, ktorých vek je odhadovaný na 60 000 – 30 000 rokov pred Kr. a ich používateľmi bol s najväčšou pravdepodobnosťou ešte človek neandertálsky. Pozornosť si zasluhujú hromadné nálezy keramiky zo Včeliniec – od drobných džbánkov až po rozmerné zásobnice s výškou jeden meter. Záujmu návštevníkov neuniknú nálezy bronzovej industrie, antických Keltov, ani nálezy zo stredovekej Rimavskej Soboty. Najcennejšími vystavenými predmetmi z historického fondu sú zbierky nadobudnuté počas pôsobenia prvého riaditeľa múzea Jána Fábryho v podobe cennej numizmatickej zbierky, medailí a vyznamenaní, školských učebných pomôcok a výrobkov cechových organizácií. V neposlednom rade sú vystavené relikvie a rekvizity vojnových období od 18. storočia až po prvú svetovú vojnu so zreteľom na vojnové konflikty 19. storočia. V rámci etnologických zbierok je prezentovaný mužský a ženský sviatočný odev z Veľkého Blhu pochádzajúci z polovice 19. storočia, ktorý bol prezentovaný len raz – v rámci prvej stálej expozície múzea v roku 1913. Vystavené sú predmety zahŕňajúce ľudové bývanie a remeslá typické pre región, akým bolo najmä hrnčiarstvo. Tiež môžete vidieť zbierky prezentujúce rómske etnikum, najmä z oblasti kováčstva, výroby nepálených tehál či tkania cigánských tkaníc a pletenia rohoží z kukuričného šúpolia a slamy. Prostredníctvom fotografií a trojrozmerných predmetov sú prezentovaný najvýznamnejší rómski muzikanti Gemera-Malohontu. V neposlednom rade je prezentovaný aj spôsob bývania Rómov. V časti výtvarné umenie sú vystavené maliarske a sochárske diela najvýznamnejších autorov, ktorí sú spätí s regiónom Gemer-Malohont od 19. storočia do prvej polovice 20. storočia. Na výstave sú prezentované diela Istvána Ferenczyho, Miklósa Izsóa, Józsefa Tótha, Gyulu Sándyho, Júliusa Rudnayho, Eduarda Putru, Ferencza Plachyho, Bertalana Vígha, Eugena Makovitsa a Mikuláša Holéczyho. Z historického knižného fondu múzea sú vystavené historické knižničné dokumenty, slovenské periodiká z 19. storočia, regionálne periodiká a zborníky, výročné správy spolkov a škôl, kalendáre a ďalšia inojazyčná historická krásna i náučná literatúra.
PhDr. Oľga Bodorová,
riaditeľka GMM
{jcomments on}

































Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, v pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja, je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Tohto roku si pripomína 130. výročie založenia. Vznik múzea je spojený s Umelecko-archeologickou výstavou Gemerskej župy otvorenou 3. septembra 1882, ktorou boli položené základy múzea a zároveň bol zriadený Spolok gemerského župného múzea. Na usporiadaní výstavy sa podieľala najmä vtedajšia šľachta regiónu, ktorá zapožičala predmety na výstavu. Výstavu usporiadali v budove bývalých delostreleckých kasární, v ktorej múzeum sídli od roku 1910. Zakladateľmi múzea boli Ján Fábry, Viliam Groó, Štefan Terray a Ľudovít
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-