motív pastiera) a sochárskym podobizniam osobností z histórie a súdobej spoločnosti.
Sochu Smútiaceho pastiera, ktorá je dodnes jeho najznámejším dielom, vytvoril Izsó ešte v Mníchove v roku 1862. 95 cm vysoký originál z carrarského mramoru je dnes súčasťou stálej expozície Maďarskej národnej galérie v Budapešti. V roku 1871 sa Izsó pustil do tvorby jej repliky s cieľom vystaviť sochu na viedenskej svetovej výstave. S neznámych príčin bola práca prerušená a výstavy sa napokon zúčastnil s iným dielom. Replika sochy Smútiaceho pastiera bola neskôr dokončená mladým talianskym sochárom Antoniom Pettonom. Pre veľkú popularitu diela vytvoril Izsó v roku 1867 ďalšie autorské kópie, z ktorých poznáme jednu, dnes uloženú v Maďarskej národnej galérii v Budapešti.
Po Izsóovej smrti vzniklo v roku 1876 z iniciatívy jeho vdovy ďalších 175 sadrových odliatkov, opatrených nápisom „Izsóbizotság“, z ktorých dva sú súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea. Predmetom mesiaca september je jedna z nich. Postava pastiera v kontraposte, opierajúca sa o svoju pastiersku palicu, hlavu má opretú o ľavú ruku, v ktorej drží fajku. Odetá je v uhorskom ľudovom odeve s klobúkom s perím.
V čase svojho vzniku bola socha Smútiaceho pastiera, po formálnej aj obsahovej stránke vyjadrením uhorskej národnej identity, spájala sa v ňom vznešenosť a ilúzia slobody, ktorú symbolizoval pastiersky život. Postava pastiera bola charakteristickým motívom uhorského národného romantizmu. V Iszóovom diele pokračuje symbolický charakter príznačný pre Ferenczyho sochárstvo, ale zároveň naberá konkrétnejší význam. Maďarský historik umenia Lajos Végvári písal o Smútiacom pastierovi ako o symbolickom pomníku revolúcie 1848/49.
Tlačovú správu pripravila: Mgr. Angelika Kolár (historička umenia GMM)

































V rámci predmetu mesiaca si v septembri Gemersko-malohontské múzeum pripomenie výročie narodenia významného uhorského sochára Miklósa Izsóa. Vystavené bude jeho najznámejšie dielo – socha „Smútiaci pastier“, ktorú umelec vytvoril v Mníchove v roku 1862. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a