Nález si môžu návštevníci pozrieť v termíne od 1. do 31. júla 2016 v priestoroch stálej expozície Gemersko-malohontského múzea.
Počas archeologického výskumu v rokoch 2010 - 2011 bolo zistených viacero výnimočných archeologických nálezov, medzi ktorými si pozornosť zasluhuje nález dvoch drevených kolov. V hĺbke 1,40 m od pôvodnej úrovne terénu boli odkryté dve torzá kolov o celkovej dĺžke cca 40 cm a s priemerom cca 22 cm. Po začistení a kompletnom odkrytí terénnej situácie, v hĺbke 1,50 m od pôvodnej úrovne terénu bola identifikovaná vrstva svetlohnedej farby, sypkej konzistencie. Túto vrstvu môžeme interpretovať ako žľab, do ktorého boli koly palisády uložené.
Odkrytú terénnu situáciu môžeme interpretovať ako nálezy pozostatkov drevenej kolovej palisády, uloženej do vyhĺbeného žľabu. Odkrytá bola pravdepodobne časť palisády zhotovená z drevených kolov. Pôvodná palisáda bola vedená v smere SZ – JV.
Odkrytá terénna situácia korešponduje s jedinou známou vedutou mesta Rimavská Sobota, ktorú predstavuje obraz s názvom „Náboženské nepokoje v Rimavskej Sobote v roku 1769“, zhotovený technikou oleja na plátne okolo roku 1771 neznámym autorom. Obraz zobrazuje epizódu z dejín mesta Rimavská Sobota – šarvátku, medzi kalvínskymi a katolíckymi veriacimi. V mieste situovania archeologického výskumu na súčasnej ulici B. Bartóka je zaznamenaná časť drevenej palisády, tiahnuca sa v smere SV – JZ, popri okraji novovekého mesta.
Vo výplni žľabu pre uloženie palisády bolo zistených niekoľko keramických fragmentov, ktoré môžeme rámcovo zaradiť do obdobia 14. – 15. storočia. Vykonaná bola aj dendrochronologická analýza nálezov drevených kolov, ktorá preukázala, že strom (dub) na zhotovenie kola, bol zoťatý v roku 1541. Môžeme teda oprávnene predpokladať, že koly pochádzajú z obdobia okolo polovice 16. storočia. Nemôžeme ani vylúčiť, že prvé koly boli do palisády osadené už v období 14. – 15. storočia, tak ako na to poukazuje keramický materiál. Koly palisády bolo nevyhnutné totiž v určitých intervaloch obnovovať.
Mesto Rimavská Sobota získava v rokoch 1334 - 1335 od samotného panovníka Karola Róberta také slobody a výsady ako majú kráľovskí hostia a mešťania v Budíne vrátane práva postaviť mestské hradby a bašty. Mesto Rimavská Sobota si však kamenné hradby nikdy nevybudovalo. Podľa vyššie spomenutej veduty bolo mesto chránené jednoduchšou, ale funkčnou fortifikačnou formou – drevenou palisádou a priekopou, ktorá obopínala celé mesto.
Archeologickým výskumom tak bola odkrytá unikátna terénna situácia osvetľujúca fortifikačný systém mesta Rimavská Sobota. Unikátny nález si môžu návštevníci Gemersko-malohontského múzea pozrieť každý deň od pondelka do piatka, v čase od 8:00 do 16:00. Rovnako ponúkame návštevníkom aj víkendové prehliadky múzea od 9:00 do 16:00. Ďalšie informácie nájdete na stránke www.gmmuzeum.sk.
PhDr. Alexander Botoš, (archeológ)
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.