politikovi Lajosovi Kossuthovi (1802 - 1894), ktorú môžete obdivovať od 1. do 31. augusta 2016.
V júli roku 1905 sa do vtedajšieho Gemerského múzea v Rimavskej Sobote dostala vychádzková palica Lajosa Kossutha. Ide o kombinovanú palicu a jej zaujímavosťou je, že vo vnútri je ukrytá tenká dýka pre pocit väčšieho bezpečia.
Vychádzková palica bola na jednej strane bežným predmetom osobnej potreby, slúžiaca na podopieranie pri chôdzi a na ukazovanie, na druhej strane zbraňou v jednoduchej podobe.
V 19. storočí bolo zvykom, že muži nosili vychádzkové palice ako módny doplnok a jednu vlastnil aj Lajos Kossuth (1802 - 1894). Bol známym maďarským právnikom a politikom, bol predstaviteľom maďarského liberálneho hnutia a významnou osobnosťou počas maďarskej revolúcie v rokoch 1848 - 1849. Okolo roku 1840 žil Kossuth v Bratislave v rodine Birnstingel. Mladému Sándorovi Birnstingelovi sa zapáčila Kossuthova palica a preto mu ju daroval. Sándor palicu uschoval a neskoršie odovzdal svojmu synovu Aurélovi. Práve Aurél, ktorý žil v obci Likier (mestská časť Hnúšte), sa v roku 1905 rozhodol predmet darovať vtedajšiemu Gemerskému múzeu.
Palica je vyrobená z trstiny, jej rukoväť je oblúkovitého tvaru a pod rukoväťou sa nachádza mosadzná kosoštvorcovitá ozdoba. Palicu je možné rozložiť na dve časti a vo vnútri nájdeme 25 cm oceľovú dýku. Hrúbka palice je 2 cm, celková dĺžka je 84 cm. Bola vyrobená ručne, ale jej výrobca je neznámy.
Vychádzkovú palicu maďarského právnika a politika Lajosa Kossutha môžu návštevníci vidieť v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote každý pracovný deň, od pondelka do piatka v čase od 8:00 do 16:00 a počas víkendov od 9:00 do 16:00.
Mgr. Anita Tóthová
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.