prezentuje potápačskú techniku a výstroj používanú pri výcviku potápačov v priestore bývalého Československa, s dôrazom na československú produkciu. Vystavené sú rôzne typy a varianty potápačskej techniky – od kompletov potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačských masiek a plutiev, potápačskej dýchacej automatiky, tlakových fliaš, alebo potápačských viest až potápačské doplnky, ako sú potápačské nože, harpúny, svietidlá, hĺbkomery, kompasy, hodinky, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery pre fotografovanie a filmovanie pod vodou. Doplnením potápačskej techniky je vizuálne zaujímavý súbor fotografií približujúci atmosféru vrakov, zábery potápania v rôznych lokalitách sveta alebo makrofotografie živočíchov sladkých a slaných vôd. Výstavu môžete navštíviť do 30. apríla 2017. Akvizíciu potápačskej zbierky z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Výstava Vtáky Gemerskej pahorkatiny, prezentuje výsledky desaťročného výskumu vtáctva gemerskej časti Bodvianskej pahorkatiny, kde bolo zaznamenaných 129 druhov vtákov, z toho 90 hniezdičov a 20 druhov európskeho významu. Návštevník má jedinečnú príležitosť bližšie spoznať vtáctvo Gemerskej pahorkatiny pomocou dermoplastických preparátov, fotografií a krátkych popisov a vychutnať si atmosféru údolí miestnych potokov s lúkami prostredníctvom nahrávok vtáčieho spevu, ktorý sa územím nesie počas jarných rán. Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia a navštíviť ju môžete do 10. mája 2017.
12. a 19. apríla 2017 v čase od 16:00 do 17:00 budú v múzeu prebiehať prednášky, na ktorých sa návštevníci naučia rozlišovať vtáčích obyvateľov Gemerskej pahorkatiny nielen podľa vzhľadu, ale aj spevu a iných zvukových prejavov (napr. strnádka obyčajná, škovránok poľný, slávik obyčajný, dudok chochlatý, chrapkáč poľný, penica čiernohlavá, červienka obyčajná, tesár čierny, sova dlhochvostá, kuvik obyčajný a mnoho ďalších). Detailnejšie sa zoznámia s Gemerskou pahorkatinou, so spôsobom a výsledkami výskumu na tomto území. Dĺžka prednášky je 60 minút a prednášať bude RNDr. Monika Gálffyová, biologička Gemersko-malohontského múzea a autorka výstavy. Vstupné na každú prednášku je 1 €.
Predmetom mesiaca apríl bude drevená soška Krista.
Vzkrieseniu Ježiša Krista je zasvätený najväčší kresťanský sviatok Veľká noc, ktorá tento rok pripadá práve na apríl. Drobná plastika meria 16 cm a predstavuje postavu Krista odetú v bedernej rúške s tŕňovou korunou ako sedí na skale a pravou rukou si podopiera sklonenú hlavu. O okolnostiach nadobudnutia tohto predmetu do zbierok múzea sa dozvedáme z dobového periodika Gömör-Kishont z dňa 12. marca 1905. Sošku múzeu daroval lekárnik József Kishonti, ktorý mal v prenájme lekáreň „U leva“ na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote. Pôvodne však soška patrila známemu maďarskému básnikovi a spisovateľovi Imre Madáchovi (1823 - 1864), o čom svedčí nápis „Madách Imre ereklyéje“ (Relikvia Imre Madácha). Básnik Imre Madách sa narodil aj zomrel v Dolnej Strehovej, kde sa dnes v kaštieli Madáchovcov nachádza expozícia venovaná jeho životu a dielu. Bol známy najmä dramatickou básňou Tragédia človeka, v ktorej vyjadril svoje sklamanie z porážky revolúcie 1848/49. Posledné roky svojho života strávil v rodinnom kaštieli v Dolnej Strehovej, kde bol u neho častým hosťom aj miestny katolícky farár Gusztáv Divald. A práve jemu Madách daroval túto malú drevenú sošku so slovami: „Svätý otče táto vzácna relikvia viacej prislúcha Vám, uchovajte ju verne.“ Divald na konci svojho života sošku prenechal už spomínanému lekárnikovi József Kishontimu, ktorý ju v roku 1905 daroval vtedajšiemu Gemerskému župnému múzeu.
Všetkých srdečne pozývame na prehliadku piateho najstaršieho múzea na Slovensku (1882), ktoré 3. septembra 2017 oslávi 135 rokov svojej existencie. Ďalšie informácie nájdete na www.gmmuzeum.sk.
Autor tlačovej správy: Mgr. Martina Mareková (PR-referentka GMM)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.