mäsiari a kováči, ktorí produkovali najnevyhnutnejšie produkty pre činnosť baníkov – ševci obuv, mäsiari loj a kožu a kováči náradie a náčinie.
Medzi najstaršie remeslá v Rožňave patrilo ševcovstvo (obuvníctvo). Spolu s niekoľkými ďalšími remeslami sa ševci spomínajú už v mestskom štatúte z roku 1574. Cech v Rožňave založili pravdepodobne v roku 1590. Spracovávali kožu jednoduchým spôsobom a pomocou šidla šili jednoduchú obuv. Okrem sedliackych topánok, mužských a ženských nízkych topánok, vyrábali aj čižmy.
V roku 1618 sa čižmári odčlenili od ševcov a založili si v meste vlastný cech. Artikuly im udelilo mesto Rožňava. Vyrábali čižmy pre potreby vyšších a nižších vrstiev. Táto takmer po kolená siahajúca obuv s vysokou sárou rôznych modelov sa vyrábala zo zafarbenej, najčastejšie červenej a bledohnedej kože. Čižmy boli zdobené ostrohami, strapcami a inými okrasami. O šikovnosti a chýre rožňavských čižmárov svedčí skutočnosť, že v roku 1643 si u Juraja Czizmadiu objednala čižmy manželka štítnického zemepána.
V roku 1630 si rožňavskí čižmári od mestskej rady v Košiciach vyžiadali nové artikuly.
Už v roku 1695 patril čižmársky cech s 18 majstrami medzi najpočetnejšie cechy v Rožňave. K pomerne silným cechom patrili aj ševci, ktorí mali v spomínanom roku 11 majstrov. V roku 1725 mali čižmári 27 a ševci 8 majstrov. O tri roky neskôr, v roku 1728, pracovalo v Rožňave 36 čižmárskych majstrov a 14 majstrov - ševcov. V roku 1828 pracovalo v meste 46 čižmárskych majstrov a 16 ševcovských majstrov. V 19. storočí patrili čižmári k najpočetnejšej skupine remeselníkov v Rožňave.
Cechy ševcov a čižmárov mali v Rožňave bohatú históriu. Obe remeslá mali rozhodujúcu úlohu v hospodárskom živote mesta.
Po zrušení cechov priemyselným zákonom v roku 1872 a vytvorení priemyselných spolkov (spoločenstiev) mal v Rožňave silné postavenie čižmársky spolok.
V zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave sa nachádza množstvo predmetov viažucich sa k ševcovskému a k čižmárskemu remeslu. Okrem cechových zvolávacích tabuliek, pečatidiel, cechovej truhlice, písomného materiálu čižmárskeho cechu a spolku, patria k zaujímavým predmetom pracovné náradia a nástroje a šijacie stroje a obuv z 1. polovice 20. storočia.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Foto: Š. Fábián, S. Holečková, J. Vaisová.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.