mäsiari a kováči, ktorí produkovali najnevyhnutnejšie produkty pre činnosť baníkov – ševci obuv, mäsiari loj a kožu a kováči náradie a náčinie.
Medzi najstaršie remeslá v Rožňave patrilo ševcovstvo (obuvníctvo). Spolu s niekoľkými ďalšími remeslami sa ševci spomínajú už v mestskom štatúte z roku 1574. Cech v Rožňave založili pravdepodobne v roku 1590. Spracovávali kožu jednoduchým spôsobom a pomocou šidla šili jednoduchú obuv. Okrem sedliackych topánok, mužských a ženských nízkych topánok, vyrábali aj čižmy.
V roku 1618 sa čižmári odčlenili od ševcov a založili si v meste vlastný cech. Artikuly im udelilo mesto Rožňava. Vyrábali čižmy pre potreby vyšších a nižších vrstiev. Táto takmer po kolená siahajúca obuv s vysokou sárou rôznych modelov sa vyrábala zo zafarbenej, najčastejšie červenej a bledohnedej kože. Čižmy boli zdobené ostrohami, strapcami a inými okrasami. O šikovnosti a chýre rožňavských čižmárov svedčí skutočnosť, že v roku 1643 si u Juraja Czizmadiu objednala čižmy manželka štítnického zemepána.
V roku 1630 si rožňavskí čižmári od mestskej rady v Košiciach vyžiadali nové artikuly.
Už v roku 1695 patril čižmársky cech s 18 majstrami medzi najpočetnejšie cechy v Rožňave. K pomerne silným cechom patrili aj ševci, ktorí mali v spomínanom roku 11 majstrov. V roku 1725 mali čižmári 27 a ševci 8 majstrov. O tri roky neskôr, v roku 1728, pracovalo v Rožňave 36 čižmárskych majstrov a 14 majstrov - ševcov. V roku 1828 pracovalo v meste 46 čižmárskych majstrov a 16 ševcovských majstrov. V 19. storočí patrili čižmári k najpočetnejšej skupine remeselníkov v Rožňave.
Cechy ševcov a čižmárov mali v Rožňave bohatú históriu. Obe remeslá mali rozhodujúcu úlohu v hospodárskom živote mesta.
Po zrušení cechov priemyselným zákonom v roku 1872 a vytvorení priemyselných spolkov (spoločenstiev) mal v Rožňave silné postavenie čižmársky spolok.
V zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave sa nachádza množstvo predmetov viažucich sa k ševcovskému a k čižmárskemu remeslu. Okrem cechových zvolávacích tabuliek, pečatidiel, cechovej truhlice, písomného materiálu čižmárskeho cechu a spolku, patria k zaujímavým predmetom pracovné náradia a nástroje a šijacie stroje a obuv z 1. polovice 20. storočia.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
Foto: Š. Fábián, S. Holečková, J. Vaisová.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.