Myšlienky založenia múzea mestského charakteru
Myšlienka založenia Mestského múzea v Rožňave sa zrodila už v roku 1876, kedy bol v Rožňave založený Muzeálny spolok. V období počiatkov Bansko-hutníckeho múzea sa aktivizovalo aj samotné mesto Rožňava, kedy v radoch Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku vznikla myšlienka založiť v Rožňave múzeum mestského charakteru. V roku 1907 bola vytvorená muzeálna komisia na čele s Dr. Rudolfom Hazslinszkym. Pracovala v mimoriadne ťažkých podmienkach.
1912 – vznik Mestského múzea v Rožňave
Pri zrode Mestského múzea stáli rožňavskí mestskí vzdelanci na čele s predsedom Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku Ladislavom Rézom (1867 – 1924) a stredoškolskí profesori, z ktorých iniciatívne vynikol Dr. Rudolf Hazslinszky, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. Hlavným cieľom založenia Mestského múzea bola myšlienka zachrániť historické pamiatky mesta a neskôr aj okolia. Základom pre muzeálny fond mali byť staré relikvie a predmety uchované u obyvateľov mesta, prípadne inštitúcií.
Dr. Rudolf Hazslinszky – prvý riaditeľ Mestského múzea
Prvý riaditeľ múzea Dr. Rudolf Hazslinszky (1869 – 1914), historik, profesor, novinár a muzeológ, videl podstatu muzeálnej činnosti vo vytváraní zbierok, ktoré považoval za informačnú základňu poznávania. Ako profesor evanjelického hlavného gymnázia v Rožňave využíval zbierky vo výuke i v mimoškolskej výchove. Do muzeálnej činnosti zapojil aj svojich žiakov na gymnáziu.
Pre potreby múzea boli pridelené priestory v budove Mestského domu. V roku 1912 bola otvorená prvá expozícia Mestského múzea. Na stránkach miestneho týždenníka Rozsnyói Híradó (Rožňavský spravodaj) sa začali objavovať informácie o nadobudnutí a stave zbierok. Tento rôznorodý materiál bol vzácny, pretože tvoril základ pre rozvíjajúcu sa múzejnú činnosť.
Koloman Tichy a medzivojnová činnosť múzea
Počas 1. svetovej vojny bola činnosť Mestského múzea zakázaná. Múzeum obnovilo svoju činnosť v roku 1924. Jeho riaditeľom sa stal historik, etnograf, maliar a grafik Koloman Tichy (1888 – 1968). Vďaka všestranne vzdelanému riaditeľovi bolo múzeum v období medzi dvoma vojnami mimoriadne aktívne.
Zbierky múzea boli presťahované do malej prízemnej miestnosti v budove Markovej manufaktúry na spracovanie kože. V roku 1930 získalo Mestské múzeum vhodnejšie priestory v rádovom dome premonštrátov, kde v máji 1931 otvorilo skromnú expozíciu. Zbierkový fond múzea možno charakterizovať ako regionálny – všeobecne historický.
Záchrana zbierok
Mestské múzeum v Rožňave si za niekoľko rokov vybudovalo cennú, odborníkmi vysoko hodnotenú zbierku. Vďaka intenzívnej zbierkotvornej činnosti múzea, na čele s riaditeľom Kolomanom Tichym, pribudli do jeho zbierok vzácne muzeálie dokumentujúce rožňavské cechy. Riaditeľa Tichyho stálo nemálo úsilia, aby sa tieto vzácne regionálie, ako aj mnoho ďalších, nedostali do zbierok Národného múzea v Prahe.
V roku 1938 vplyvom politických udalostí, po obnovení rádu premonštrátov, muselo múzeum používané miestnosti urýchlene opustiť. Zbierky, zabalené do škatúľ, boli uložené v jednej miestnosti Bansko-hutníckeho múzea. Tento krok bol jedným z pohnútok zlúčenia oboch rožňavských múzeí.
1940 – zlúčenie dvoch rožňavských múzeí
V roku 1940 sa dve rožňavské múzeá zlúčili. Názov múzea bol stanovený na Rožňavské bansko-hutnícke a mestské múzeum. Riaditeľom sa stal Koloman Tichy, ktorý okrem územia mesta prevádzal zber na území celého Gemera a ako výtvarník kreslením dokumentoval ojedinelé stavby, ľudovú architektúru a pod.
Prvá stála expozícia zjednoteného múzea bola otvorená v roku 1943 a delila sa na dve časti: bansko-hutnícku a všeobecne historickú.
V roku výročí
Banícke múzeum v Rožňave si v roku 2017 pripomína dve výročia - 115. výročie založenia Baníckeho múzea v Rožňave a 105. výročie vzniku Mestského múzea, ktorého zbierkové predmety uchováva vo svojich fondoch dodnes.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
 |
 |
 |
||
| Obr. 1 Ladislav Réz, predseda Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku Zdroj: Reformovaný farský úrad Rožňava |
Obr. 2 Dr. Rudolf Hazslinszky. Fotografia prvého riaditeľa Mestského múzea v Rožňave Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave. Foto: S. Holečková |
Obr. 3 Koloman Tichy, riaditeľ Mestského múzea v Rožňave po obnovení jeho činnosti v roku 1924
|
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).