Myšlienky založenia múzea mestského charakteru
Myšlienka založenia Mestského múzea v Rožňave sa zrodila už v roku 1876, kedy bol v Rožňave založený Muzeálny spolok. V období počiatkov Bansko-hutníckeho múzea sa aktivizovalo aj samotné mesto Rožňava, kedy v radoch Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku vznikla myšlienka založiť v Rožňave múzeum mestského charakteru. V roku 1907 bola vytvorená muzeálna komisia na čele s Dr. Rudolfom Hazslinszkym. Pracovala v mimoriadne ťažkých podmienkach.
1912 – vznik Mestského múzea v Rožňave
Pri zrode Mestského múzea stáli rožňavskí mestskí vzdelanci na čele s predsedom Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku Ladislavom Rézom (1867 – 1924) a stredoškolskí profesori, z ktorých iniciatívne vynikol Dr. Rudolf Hazslinszky, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. Hlavným cieľom založenia Mestského múzea bola myšlienka zachrániť historické pamiatky mesta a neskôr aj okolia. Základom pre muzeálny fond mali byť staré relikvie a predmety uchované u obyvateľov mesta, prípadne inštitúcií.
Dr. Rudolf Hazslinszky – prvý riaditeľ Mestského múzea
Prvý riaditeľ múzea Dr. Rudolf Hazslinszky (1869 – 1914), historik, profesor, novinár a muzeológ, videl podstatu muzeálnej činnosti vo vytváraní zbierok, ktoré považoval za informačnú základňu poznávania. Ako profesor evanjelického hlavného gymnázia v Rožňave využíval zbierky vo výuke i v mimoškolskej výchove. Do muzeálnej činnosti zapojil aj svojich žiakov na gymnáziu.
Pre potreby múzea boli pridelené priestory v budove Mestského domu. V roku 1912 bola otvorená prvá expozícia Mestského múzea. Na stránkach miestneho týždenníka Rozsnyói Híradó (Rožňavský spravodaj) sa začali objavovať informácie o nadobudnutí a stave zbierok. Tento rôznorodý materiál bol vzácny, pretože tvoril základ pre rozvíjajúcu sa múzejnú činnosť.
Koloman Tichy a medzivojnová činnosť múzea
Počas 1. svetovej vojny bola činnosť Mestského múzea zakázaná. Múzeum obnovilo svoju činnosť v roku 1924. Jeho riaditeľom sa stal historik, etnograf, maliar a grafik Koloman Tichy (1888 – 1968). Vďaka všestranne vzdelanému riaditeľovi bolo múzeum v období medzi dvoma vojnami mimoriadne aktívne.
Zbierky múzea boli presťahované do malej prízemnej miestnosti v budove Markovej manufaktúry na spracovanie kože. V roku 1930 získalo Mestské múzeum vhodnejšie priestory v rádovom dome premonštrátov, kde v máji 1931 otvorilo skromnú expozíciu. Zbierkový fond múzea možno charakterizovať ako regionálny – všeobecne historický.
Záchrana zbierok
Mestské múzeum v Rožňave si za niekoľko rokov vybudovalo cennú, odborníkmi vysoko hodnotenú zbierku. Vďaka intenzívnej zbierkotvornej činnosti múzea, na čele s riaditeľom Kolomanom Tichym, pribudli do jeho zbierok vzácne muzeálie dokumentujúce rožňavské cechy. Riaditeľa Tichyho stálo nemálo úsilia, aby sa tieto vzácne regionálie, ako aj mnoho ďalších, nedostali do zbierok Národného múzea v Prahe.
V roku 1938 vplyvom politických udalostí, po obnovení rádu premonštrátov, muselo múzeum používané miestnosti urýchlene opustiť. Zbierky, zabalené do škatúľ, boli uložené v jednej miestnosti Bansko-hutníckeho múzea. Tento krok bol jedným z pohnútok zlúčenia oboch rožňavských múzeí.
1940 – zlúčenie dvoch rožňavských múzeí
V roku 1940 sa dve rožňavské múzeá zlúčili. Názov múzea bol stanovený na Rožňavské bansko-hutnícke a mestské múzeum. Riaditeľom sa stal Koloman Tichy, ktorý okrem územia mesta prevádzal zber na území celého Gemera a ako výtvarník kreslením dokumentoval ojedinelé stavby, ľudovú architektúru a pod.
Prvá stála expozícia zjednoteného múzea bola otvorená v roku 1943 a delila sa na dve časti: bansko-hutnícku a všeobecne historickú.
V roku výročí
Banícke múzeum v Rožňave si v roku 2017 pripomína dve výročia - 115. výročie založenia Baníckeho múzea v Rožňave a 105. výročie vzniku Mestského múzea, ktorého zbierkové predmety uchováva vo svojich fondoch dodnes.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
| Obr. 1 Ladislav Réz, predseda Rožňavského kultúrno-vzdelávacieho spolku Zdroj: Reformovaný farský úrad Rožňava |
Obr. 2 Dr. Rudolf Hazslinszky. Fotografia prvého riaditeľa Mestského múzea v Rožňave Zbierkový fond Baníckeho múzea v Rožňave. Foto: S. Holečková |
Obr. 3 Koloman Tichy, riaditeľ Mestského múzea v Rožňave po obnovení jeho činnosti v roku 1924
|

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-