V rámci "Svetového dňa cestovného ruchu (SDCR)" sme umožnili návštevníkom podrobnejší výklad k vybraným výstavám v podobe komentovaných prehliadok. Naším zámerom bolo podrobnejšie priblížiť hlavne novú výstavu a k nej sme pripojili ešte jednu z aktuálnych výstav pod názvom "Malenkij robot (1945 – 1949). V zajatí sovietskych lágrov". Prehliadka zahŕňala aj premietanie dokumentárneho videofilmu „Ártatlan bűnösök. Gömöriek a szovjet lágerekben /Nevinní vinníci. Gemerčania v sovietskych lágroch/“, ktorý tému výstavy vhodne dopĺňa.
DEKD sme si pripomenuli aj v rámci aktivity "Predmet mesiaca", kedy v mesačných intervaloch vyberáme zo zbierok múzea zaujímavosti (predmety, knihy, dokumenty a i.), a takto dopĺňame pestrosť stálej expozície múzea. V septembri sme nevyberali predmet zo zbierok múzea, pretože sme chceli verejnosti priblížiť významnú osobnosť, vo veľkej miere spojenú s mestom Rimavská Sobota. Takou bezpochyby je sestra Zdenka Schelingová, slovenská rehoľníčka z rádu Milosrdných sestier Svätého kríža a obeť prenasledovania katolíckej cirkvi v Československu. Po dohode s rímsko-katolíckym farským úradom v Rimavskej Sobote sme pre tento účel zapožičali relikviu blahoslavenej sestry Zdenky, jedinej slovenskej ženy, ktorá bola v roku 2003 vyhlásená za blahoslavenú. Po odsúdení v júni 1952 bola prevezená do väznice v Rimavskej Sobote, tu bola väznená do apríla 1953. S Rimavskou Sobotou sestru Zdenku spája aj fakt, že tu v súčasnosti žije jej priama príbuzná. K tejto téme sme pripravili vyučovacie hodiny pre II. stupeň základných škôl, ktoré doplnili učivo náboženskej výchovy.
Gemersko-malohontské múzeum bolo v čase trvania DEKD návštevníkom k dispozícii nielen v pracovných dňoch, ale aj cez víkendy. Verejnosť si mohla počas celého mesiaca pozrieť tak stálu expozíciu (zameranú na prírodu a spoločnosť regiónu Gemer-Malohont), ako aj všetky aktuálne 
výstavy: "Neznáme farby svetových osobností" (do 8. septembra 2017), "Policajné symboly zo sveta. Zo zbierky Dr. Lászla Szilasa." a vyššie spomenutú výstavu "Malenkij robot (1945 – 1949). V zajatí sovietskych lágrov", či najnovšiu "Naj... zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Venovaná 135. výročiu založenia múzea".
Počas DEKD sme zaznamenali výrazne vyššiu návštevnosť ako zvyčajne. V septembri brány múzea navštívilo spolu 1 518 návštevníkov. Z toho návštevnosť výstavy "Naj....zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Venovaná 135. výročiu založenia múzea" – 267 návštevníkov, na podujatí "Svetový deň cestovného ruchu" sa zúčastnilo spolu 167 návštevníkov a netradičný predmet mesiaca si v septembri pozrelo spolu 385 návštevníkov (z toho 20 účastníkov boli žiaci základných škôl na dvoch vyučovacích hodinách náboženskej výchovy).
Pozoruhodná je aj návštevnosť zo zahraničia, v mesiaci september to bolo spolu 478 návštevníkov. Z toho si výstavu "Naj... zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Venovaná 135. výročiu založenia múzea" prezrelo 50 zahraničných návštevníkov, na podujatí SDCR sme zaznamenali 49 návštevníkov zo zahraničia a predmet mesiaca si v septembri pozrelo spolu 187 zahraničných návštevníkov.
DEKD v Gemersko-malohontskom múzeu hodnotíme výraznou mierou spokojnosti. Prispela k tomu pestrosť programovej ponuky múzea, čo sa odrazilo v uvedenej vysokej návštevnosti v čase od 1. do 30. septembra 2017.
Potešujúca bola správa o získaní Výročnej ceny revue Pamiatky a múzeá za rok 2016 v kategórii Akvizícia za získanie rozsiahlej zbierky potápačskej techniky Petra Ferdinandyho z Revúcej, ktorej odovzdávanie sa uskutočnilo 7. septembra 2017 počas otváracie ceremoniálu DEKD.
DEKD sú významným celoeurópskym podujatím, organizovaným Radou Európy a Európskou komisiou. Tradične sa konajú v mesiaci september. Cieľom podujatia je upriamiť pozornosť verejnosti na mimoriadne hodnoty rozmanitého kultúrneho dedičstva v 49 účastníckych štátoch a zvýšiť povedomie obyvateľov o miestom dedičstve, prehĺbiť záujem o jeho ochranu a rozvinúť pocit spolupatričnosti s európskym kultúrnym dedičstvom. Slovensko sa pripojilo k organizátorom DEKD v roku 1993 a odvtedy sa každoročne konajú otváracie ceremónie v niektorom historickom meste a každý ročník je zameraný na špecifickú tému. Tento rok bola hosťujúcim mestom Trnava a téma bola „Pamiatky a príroda: krajina možností“.
PhDr. Elena Lindisová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.