Prezentovaný bude rozsiahly fotografický materiál doplnený o predmety z rodinnej pozostalosti sochára. Život a tvorba Barnabása Hollóa budú na pôde Gemersko-malohontského múzea verejnosti predstavené vôbec prvý krát. Na vernisáži výstavy hrou na tárogató vystúpi Éva Delényi z Budapešti, príbuzná sochára Barnabása Hollóa. Výstava potrvá do 28. februára 2018.
Rimavská Sobota sa často spomína ako kolíska uhorského sochárskeho umenia. Narodil sa tu István Ferenczy (1792 – 1856), zakladateľ a pôvodca klasicistického sochárstva v Uhorsku, svoje mladé roky tu strávil Miklós Izsó (1831 – 1875), ktorý ako Ferenczyho žiak ďalej kultivoval toto umenie a považuje sa za najväčšieho maďarského sochára, a v neposlednom rade tu svoje štúdiá začal aj Barnabás Holló, rodák z Gemera-Malohontu, ktorý napriek tomu, že prevažnú časť života prežil v Budapešti, nikdy neopustil svoj palócky prízvuk a lásku k rodnému kraju.
Tri významné sochárske osobnosti v minulosti pozdvihli mesto a región v oblasti umenia sa stredoeurópsku úroveň a preto sa Gemersko-malohontské múzeum usiluje o to, aby bolo ich životné dielo odborne zhodnocované a prezentované verejnosti. Tento dlh bol už čiastočne splatený Istvánovi Ferenczymu, v roku 1992 (výstava a konferencia) a v roku 2012 (výstava). Dielo Miklósa Izsóa a Barnabása Hollóa doposiaľ v Rimavskej Sobote nebolo predstavené. Preto sa múzeum pri príležitosti 100. výročia úmrtia Barnabása Hollóa, ktoré pripadá na november 2017, rozhodlo súbornou výstavou uctiť pamiatku tohto výnimočného rodáka regiónu.
Barnabás Holló sa narodil 16. mája 1865 v gemerskej obci Alsó-Hangony (dnes Hangony, Maďarsko), rodičom Bertalanovi Holló Farmosi a Karolíne Kisgergely. Od roku 1876 študoval na Zjednotenom protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote. Svoje sochárske štúdium začal rovnako v Rimavskej Sobote pod vedením miestneho sochára Antala Martinelliho (1851 – 1917). Ako mladý, veľmi skoro stratil svojho otca a ujal sa ho gróf Alfréd Szirmay (1852 - 1900), vďaka ktorému mal možnosť študovať v Budapešti na Uhorskej kráľovskej škole dekoratívneho kreslenia a neskôr v rokoch 1889 - 1892 sa stal žiakom v kresliarskej škole významného sochára Alajosa Stróbla (1856 - 1926). Osobnosť učiteľa mala rozhodujúci vplyv na jeho ďalšie smerovanie a uplatnenie sa na sochárskej scéne. Do povedomia verejnosti sa dostal už v roku 1891 kedy začal pracovať na veľkolepej zákazke vytvorenia historického tzv. Széchenyiho reliéfu, znázorňujúceho založenie Uhorskej akadémie vied 3. novembra 1825, vďaka ktorému sa veľmi rýchlo stal stredobodom záujmu. Bronzový odliatok diela je osadený na fasáde budovy Maďarskej akadémie vied v Budapešti a jeho sadrový model je dnes súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea. Po počiatočnom úspechu nasledovali ďalšie objednávky, prevažne veľkorozmerných exteriérových podobizní osobností z histórie, určené pre verejné priestranstvá miest ako Budapešť, Debrecen, Hajdúböszörmény, Vál, Balatonalmádi, Rožňava a iné. V Gemeri-Malohonte je tiež zastúpený významnými dielami ako socha Mihálya Tompu na rovnomennom námestí v Rimavskej Sobote z roku 1896 (odhalená 1902) a podoba kráľa Mateja Korvína v obci Gemer z roku 1912. Hoci Gemersko-malohontské múzeum vlastní len jedno Hollóove dielo, jeho veľkosť a význam je o to väčší. Sadrový model prvej veľkej realizácie – reliéfu Založenie Uhorskej akadémie vied 3. novembra 1825 sa do zbierkového fondu múzea dostal v roku 1918 kúpou od sochárovej vdovy. V roku 2016 sa podarilo úspešne zavŕšiť päť rokov trvajúci proces reštaurovania a dnes ho návštevníci môžu opäť obdivovať v priestoroch múzea.
Barnabás Holló zomrel pomerne mladý 2. novembra 1917 v Budapešti. Zanechal po sebe manželku, syna Barnabása a nenapodobiteľné sochárske dielo, ktoré dodnes nebolo patrične docenené. Výstava v Gemersko-malohontskom múzeu bude pozostávať z fotografickej dokumentácie exteriérových realizácií, dobových fotografií ako aj fotografií drobných plastík, z ktorých niektoré sa nachádzajú v zbierkových fondoch múzeí a galérií v Maďarsku. Vďaka rodine Barnabása Hollóa, najmä pravnučke Ildikó Farkas a príbuznej Éve Delényi bude výstava doplnená o predmety z rodinnej pozostalosti sochára.
Angelika Kolár
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.