Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote 7. apríla 2018 otvára turistickú sezónu. Návštevníkom ponúka prehliadku stálych expozícií a výstav nielen počas pracovného týždňa (pondelok – piatok od 8:00 do 16:00), ale aj v sobotu a nedeľu v čase od 9:00 do 17:00.
Počas apríla ponúkame návštevníkom štyri obsahovo atraktívne a zaujímavé výstavy. Do konca apríla 2018 môžu návštevníci vidieť výstavu Dieťa a jeho svet, ktorá im predstaví obdobie narodenia, krstu, predškolský a školský vek, detský odev, nábytok a v neposlednom rade aj hračky a hry v tradičnom dedinskom a z časti aj v mestskom prostredí regiónu Gemer-Malohont. Súčasťou výstavy je detský kútik s hračkami a sprievodná aktivita Hádanková súťaž a hravé obrázky, ktorú tvorí kvíz s otázkami, na ktoré odpovede nájde návštevník v textovej časti výstavy a ďalej sú to hravé obrázky, ktoré treba doplniť a vymaľovať. Aktivita je vhodná pre skupiny žiakov materských, základných i stredných škôl a rovnako aj pre rodiny s deťmi. Už po 37-krát pripravila Hvezdáreň v Rimavskej Sobote výstavu Vesmír očami detí, ktorá je tradičnou súťažnou prehliadkou výtvarnej tvorby detských prác žiakov základných, materských a základných umeleckých škôl okresu Rimavská Sobota s tematikou vesmíru. Vystavených je 302 výtvarných prác z 23 škôl. Počas vernisáže výstavy (9. marca) odborná porota odmenila 25 najlepších prác, ktoré postupujú do celoštátneho kola v Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanove. Tie v apríli už neuvidíte. Výstava potrvá do 30. apríla 2018.
Ďalšou v ponuke je výstava mladého výtvarníka Rolanda Neupauera Nesúvislosti. Napriek ťažkej chorobe patrí Roland Neupauer (*1980) k výrazným individualitám s veľkým tvorivým potenciálom, ktorý prináša nový a svieži prístup k maliarskemu spracovaniu aktuálnych tém. Neupauer je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ateliér prof. Jána Bergera. V súčasnosti sa venuje vlastnej voľnej tvorbe, v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť. Maľba sa v jeho prípade stala určitou formou terapie a možnosťou bezprostredného prejavu a vyjadrenia myšlienok, ideí a názorov. Rimavskosobotské publikum sa s jeho tvorbou mohlo už zoznámiť v priestoroch Mestskej galérie, kde mal autorskú výstavu v roku 2014 a niekoľkokrát sa dostal aj do výberu Bienále maľby. S odstupom času však prichádza s výberom nových diel, prostredníctvom ktorých je možné sledovať posuny a smerovanie autora v rámci abstraktnej maľby. Výstava potrvá do 31. mája 2018.
Počítače, notebooky, tablety či smartfóny sú každodennou a neodmysliteľnou súčasťou nášho života. 10. apríla 2018 o 15.00 hod. sa uskutoční vernisáž výstavy Kremíkové nebo. Historická výpočtová technika zo zbierok spoločnosti RS NET, ktorá predovšetkým mladšej generácií predstaví historickú výpočtovú techniku, ktorá svojimi technickými parametrami, výkonmi, rozmermi a pôvodnou nadobúdacou hodnotou vyvoláva úsmev a zároveň aj údiv. Prezentovaných bude približne 30 ks výpočtovej techniky používanej predovšetkým na území Československa (a neskôr na Slovensku) v období rokov 1980 až 2000 zo zbierok spoločnosti RS NET Rimavská Sobota.
Predmetom mesiaca apríl budú štyri zreštaurované staré tlače 17. – 19. storočia z historického knižného fondu múzea. V roku 2017 získalo Gemersko-malohontské múzeum dotáciu z Fondu na podporu umenia vo výške 3 000,- eur na realizáciu tretej etapy projektu „Reštaurovanie tlačí 17. - 19. storočia“. Fond na podporu umenia je hlavným partnerom projektu. Banskobystrický samosprávny kraj kofinancoval projekt z účelových prostriedkov sumou 158,50,- eur. Zreštaurovaná bola obsiahla medicínska náuka Daniela Sennerta, doktora medicíny a profesora na Univerzite vo Wittenbergu, vydaná v roku 1611. Ďalej boli zreštaurované dve teologické diela Felixa Bidembacha, doktora teológie evanjelickej cirkvi, z roku 1609 a 1610 a Bratislavské artikuly z roku 1791. Reštaurovanie realizoval so zreteľom na zachovanie autenticity, pôvodnosti a špecifickosti knižných väzieb Mgr. Art. Štefan Kocka, reštaurátor historickej knižnej väzby, člen Komory reštaurátorov Slovenska. Staré tlače boli odborne zreštaurované a použité pracovné postupy a fotografie zreštaurovaných tlačí sú obsiahnuté v hodnotiacich správach reštaurátorských prác, ktoré sú prílohou vystavených tlačí.
Všetkých pozývame do priestorov piateho najstaršieho múzea na Slovensku (1882), v ktorom sa určite nudiť nebudete. Návštevníkom oznamujeme, že počas veľkonočných sviatkov (30. 3. – 2. 1. 2018) bude múzeum zatvorené.
Mgr. Martina Oštrom Mareková
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.