ktorá symbolizuje návrat slnka a túžbu po sladšom živote. Menu býva tradičné: zdravie istí napríklad aj cesnak, čistotu rybka, múdrosť orechy, hojnosť šošovica i mak, šupina z kapra alebo aj minca pod taniermi, potešenie rôzne koláčiky, budúcnosť našepne prekrojené jablko hviezdičkou či krížikom. Ušľachtilou obyčajou je prestrieť k štedrej večeri na stôl tanier navyše – pre prípadného hosťa. Vyvrcholením krásneho Štedrého dňa dodnes býva pre kresťanov návšteva chrámov – evanjelických v podvečer, katolíckych na polnočnej omši. V minulosti bývala - a dnes ešte miestami zachovávajú – aj peknú obyčaj: v rodinách sú vítané návštevy betlehemcov s jasličkami a žičlivým koledníckym vinšovaním: najmä Božieho požehnania, zdravia, šťastia a hojnosti do budúcich dní.
K radostiam Kračúna patrí oddávna i jasné nebo s hviezdami, ktoré vždy poteší výhľadmi na dobrý a štedrý budúci rok i peknú úrodu. Podľa dedov veľa hviezdičiek sľubuje veľa kuriatok, zemiakov i ďalších darov z polí, záhrad i chlievikov. Navyše prorokuje aj výhľad počasie na najbližšie dni, pretože: Aké počasie na Adama a Evu, také v najbližších dňoch i týždňoch. Pôvabná pranostika vraví: V akom počasí Boh sa rodí, v takom nám január chodí. Ale odkazy predkov šepnú i o perspektíve, pretože: Ak na Štedrý deň zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie. V ohňostroji vianočných pranostík kraľujú medzi najznámejšími: Lepšie Vianoce treskúce ako tekúce. Biele Vianoce – zelená Veľká noc, resp. 
Ak na Vianoce hus na blate, na Jozefa bude na ľade. A kto chce o počasí vedieť viac, môže siahnuť po starootcovskom veštení – po štedrej večeri treba z rozrezanej cibule odlúpnuť z každej polovice po šesť „mištičiek“, uložiť pod očíslovaním od 1 do 12 do radu na podnos a do každej dať pár zrniečok soli. Ráno podľa stupňa vlhkosti v cibuli zvieme, či jednotlivé mesiace nasledujúceho roku budú suché, vlhšie alebo veľmi mokré.
Do svitania ďalšieho sviatočného dňa nás vždy spoľahlivo odprevadia aj prekrásne vianočné piesne: nech teda aj vás, milí Gemerčania teší začiatok jednej z najznámejších: „Čas radosti veselosti nastal požehnaný, keď Spasiteľ, Vykupiteľ narodil sa z Panny,“
Nech je jej obsah i pre vás, statočných, pracovitých, priateľských a dobrých ľudí z krásneho, hoci nateraz ťažko skúšaného Gemera prísľubom nového svetla a lepších čias.
S pozdravom Pokoj vám, všetkým požehnané vianočné sviatky zo srdca vinšuje:
Eva Bombová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.