Prvý z tradičných sprievodov je naplánovaný na sobotu 9. februára v Nižnom Skálniku. Vinšovanie po obci v maskách vyvrcholí "chasnovačkou" a zábavou pri harmonike v kultúrnom dome.
Hodovať sa bude aj na dedinských zabíjačkách o týždeň neskôr (16.2.) v Rimavských Zalužanoch a v poslednú februárovú sobotu (23.2.) v Hrnčiarskej Vsi. Okrem ukážky tradičnej zabíjačky sa môžete tešiť aj na ochutnávku zabíjačkových špecialít.
Tak ako to už býva zvykom, najveselšie budú aj tento rok práve posledné fašiangové dni. V piatok 1. marca sa na tradičný sprievod masiek po obci vydajú v Utekáči.
Pod názvom Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia sa uskutoční fašiangový sprievod v maskách v sobotu 2. marca v Hrnčiarskych Zalužanoch. Tradičnú atmosféru umocnia fašiangové piesne a vinše v podaní FS Hrnčiarka. Podávať sa bude fašiangová kapustnica, herovce, škvarkovníky a punč. V ten istý deň budú vo vtipných maskách zabávať aj členovia FS Kokavan v uliciach Kokavy nad Rimavicou. V Rimavskom Brezove zas tradičný sprievod masiek doplní fašiangová zabíjačka spojená s veselicou a pochovávaním basy Rózy.
Definitívnu bodku za tohtoročnými fašiangami dajú v predvečer (5.3.) Popolcovej stredy v Hnúšti. Na programe bude sprievod v maskách, tanečná zábava a pochovávanie basy.
Tanečné plesy
Plesovú sezónu zaháji v sobotu 12. januára Gemerský ples v Revúcej. Po ňom preberie štafetu v piatok 18. januára Matičný ples a na druhý deň (19.1.) XI. ročník Poľovníckeho plesu, obidva sa uskutočnia v Rimavskej Sobote. O týždeň neskôr (26.1.) bude nasledovať Rómsky ples v Kokave nad Rimavicou.
V znamení tanečnej zábavy sa bude niesť aj nasledujúci mesiac. Jeho prvý deň - piatok 1. februára je už vyhradený pre Ples priateľov športu v Hnúšti.
Piatok 15. februára bude patriť Osvetárskemu plesu v Klenovci, ktorý v sobotu 16. februára vystriedajú Valentínsky ples v Kokave nad Rimavicou, Fašiangový ples v Sušanoch, Poľovnícky ples v Hnúšti a Hasičská plesová zábava v Kružne.
Posledná februárová sobota (23.2.) so sebou prinesie tri plesy, a to Ples rodákov v Utekáči a hasičské plesy v Rimavskom Brezove aj Rimavskej Bani.
Koncert a divadlo
V piatok 18. januára ovládnu Dom kultúry v Rimavskej Sobote najväčšie svetové hity a filmová hudba v netradičnej cimbalovej verzii. Na Novoročnom koncerte sa spoločne s Cimbal Brothers predstaví aj známa speváčka pôsobiaca vo Fragile - Svetlana Rymarenko.
Vo štvrtok 7. februára sa môžete tešiť na efektnú, tematicky vtipnú komédiu Horúca sprcha. V Rimavskej Sobote sa s ňou predstavia herci Divadla Komédie.
Na druhý deň (8.2.) príde na rad ochotnícke divadlo v Revúcej. Divadelný súbor Komédia Rev pozýva na druhú premiéru ich inscenácie s názvom Krutohlav. Komédiou si chcú pripomenúť a uctiť jedného z velikánov mesta Revúca - Gustáva Maurícia Reussa, autora prvej slovenskej sci-fi Hviezdoveda. Ak chcete vedieť, či sa naozaj dá z Revúcej doletieť až na Mesiac, určite si toto predstavenie nenechajte ujsť.
Šport a turistika
V sobotu 12. januára si na podujatí Železný hasič v Kružne zmerajú sily súťažiaci z celého Slovenska. Muži aj ženy si vyskúšajú 7 rôznych prekážok vrátane prenosu figuríny cez tunel či presunu pneumatiky prevracaním.
Počas víkendu 19. a 20. januára sa členovia KST mesta Rimavská Sobota a KST Hnúšťa chystajú na 35. ročník prechodu po „Ceste Márie Széchy“. Viac informácií o termínoch a trasách získate po kliknutí na názvy jednotlivých turistických klubov.
O tri týždne neskôr, v sobotu 9. februára, usporiada obec Muráň a TJ Tatran Muráň 41. ročník Zimného prechodu Muránskou planinou. Na svoje si prídu nadšenci pešej i lyžiarskej turistiky.
Vo februári sa okrem iného dozvieme aj mená najúspešnejších športovcov a športových kolektívov regiónu Gemer-Malohont za uplynulý rok. V poradí 53. ročník prestížneho podujatia s názvom Športovec roka 2018 sa uskutoční v piatok 22. februára v Hnúšti.
 |
 |
  |
 |
 |
  |
Ďalšie podujatia pripravované v tomto roku v regióne Malohont a jeho okolí, ako aj kontakty na organizátorov nájdete v Kalendári podujatí 2019.
Zmena termínov a programu podujatí vyhradená!
Kristína Furmanová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.