moja mama, najmladšia z troch detí (Jarko, Vierka a Katka). Pôvodne sa na tejto (akoby sa dnes povedalo) akcii zúčastňovali len rodinní príslušníci, ale ako sa deti osamostatňovali a zakladali si vlastné rodiny a priberali zvyky partnerov, bolo akosi treba rozšíriť rady pracovitých rúk. Gágoríky sme poňali ako čisto ženskú záležitosť, mužské osadenstvo nie je úplne nechcené, ale môže sa zúčastňovať iba ako nalievači :-) To znamená, že sa majú starať o to, aby pracujúce dámy mali vždy plný pohár :-)
Pôvodné osadenstvo teda bolo: stará mama Faklová (rodená Kaciánová), jej dve dcéry Vierka (vydatá Pavlincová) a Katka (vydatá Dekánková), Vierkina dcéra Ľubica (vydatá Kosková), zrejme aj manželka syna Ruženka Faklová, ale to si ja už nepamätám, nakoľko medzi staršími deťmi Vierkou, Jarkom a najmladšou Katkou bol 20 a 19-ročný vekový rozdiel, Ruženku som už zažila osamostatnenú s jej rodinou a Vierka bohužiaľ zomrela rok po mojom narodením, takže túto fázu som osobne nezažila.
Keď sa mama vydala, pridala sa aj manželka brata jej manžela Eva Dekánková. Mama na túto, dá sa kľudne povedať že udalosť, pozvala aj tri svoje kamarátky: Katku Košťálovú, najlepšiu kamarátku ešte z gymnázia a dve maminy detí, ktoré sa stretávali v hudobnej škole, keď čakali na svoje deti a veľmi sa spriatelili: Milka Podhradská a Olinka Máleková, ktorej dcéra je doteraz mojou najlepšou kamarátkou. Stará mama Faklová a ani jej obe dcéry tu už nie sú, takže dnes tradíciu udržujeme my, dve vnučky Terézie Faklovej: Ľubica Kosková a moja maličkosť, Jana Fančovič Dekánková. A som VEĽMI rada, že pozvanie aj napriek tomu, že maminka už nie je medzi nami, stále prijímajú všetky tri jej kamarátky a naši rodinní príslušníci. Každý rok sa pridá aj niekto nový, či už moje kamarátky, priateľka môjho brata, alebo si hociktorá dáma zo stáleho osadenstva donesie svoju kamarátku, ktorej o tejto veselej udalosti určite hodiny rozpráva. Jedna z dám raz vtipne zhodnotila túto našu tradíciu, že je to "najdrahšia cestovina v strednej Európe" :-).
Zvyk je natoľko milý, že každý kto raz prišiel, vždy sa vrátil. Akoby to všetkých nejakým skrytým spôsobom ťahalo k starým slovenským ľudovým tradíciám, ale už ich nikto nerobí, tak sa veľmi nie je kam pridať. Pre nás je to výborná príležitosť ako sa stretnúť vo veľkej rodinnej a priateľskej zostave pred Vianocami, porozprávať sa čo je nové. V takejto zostave sa vídavame len raz za rok, preto je vždy o čom rozprávať, rekapitulovať, čo má kto za ten rok nové.
Zároveň sa to však stalo aj akousi gastronomickou udalosťou. Každý kto príde, prinesie nejakú špecialitku, uvarenú či napečenú a potom to na stole vyzerá ako lukulské hody. Skoro nie je kam položiť brdá :-)
Á propos, brdá! Dodnes robíme gágoríky na pôvodných brdách z Gemera, ale postupne sa trošku rozpadávajú, tak nová manželka otca Ejka Dekánková, ktorá sa taktiež k tejto tradícii rada pridala, zadovážila niekde z nejakej dediny na východe nové zo starých krosien. Aj "paličky", ktorými gágoríky točíme su originálne asi 100 rokov staré vretená z kolovrátkov.
Môžem poskytnúť aj recept na cesto od starej mamy, tak ako ho každý rok robíme:
Na 1 vajce potrebujeme 10 dkg polohrubej múky, soľ.
Najlepšie je zamiesiť cesto z troch vajec. Po dôkladnom vymiesení urobíme 3 bochníčky, ktoré odložíme zakryté na chlad odpočinúť minimálne 15 minút, najlepšie 30. Potom cesto na tenučko rozvaľkáme a randlíkom pokrájame na kosoštvorce, alebo skôr kosodĺžniky. A šuľkáme ho na brde, tak ako je to na fotke :-)
Janka Fančovič Dekánková
{gallery}folklor/gega{/gallery}
{jcomments on}
nedeľa, 02 január 2011 17:13
Gemerské gágoríky majú svoju predvianočnú tradíciu vďaka rodine Faklovej, Pavlincovej a Dekánkovej aj v Bratislave Doporučený
Napísal(a) Janka Fančovič Dekánková
Moja stará mama z maminej strany pochádzala z Ratkovského Bystrého, narodila sa tam v roku 1911. Za slobodna sa volala Terézia Kaciánová. Mám ešte doma v kuchyni na stene maľovaný tanier, kde je po maďarsky napísané Kaczijan Terezia. Vydala sa za učiteľa Karola Faklu, ktorý pochádzal a pôsobil v Ratkovej. Po svadbe sa starí rodičia presťahovali na Brádne, kde Karol Fakla tiež učiteľsky pôsobil. Od roku 1935 žili (až na vojnové obdobie, kedy sa opäť vrátili na Gemer) v Bratislave. Najskôr na Povrazníckej ulici, neskôr v Unitasoch na Šancovej ulici, kde s bratom bývame dodnes. Stará mama tradíciu robenia gágorikov uchovávala až do svojej smrti a po nej ju prevzala
Zverejnené v
Tradície





























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a