moja mama, najmladšia z troch detí (Jarko, Vierka a Katka). Pôvodne sa na tejto (akoby sa dnes povedalo) akcii zúčastňovali len rodinní príslušníci, ale ako sa deti osamostatňovali a zakladali si vlastné rodiny a priberali zvyky partnerov, bolo akosi treba rozšíriť rady pracovitých rúk. Gágoríky sme poňali ako čisto ženskú záležitosť, mužské osadenstvo nie je úplne nechcené, ale môže sa zúčastňovať iba ako nalievači :-) To znamená, že sa majú starať o to, aby pracujúce dámy mali vždy plný pohár :-)
Pôvodné osadenstvo teda bolo: stará mama Faklová (rodená Kaciánová), jej dve dcéry Vierka (vydatá Pavlincová) a Katka (vydatá Dekánková), Vierkina dcéra Ľubica (vydatá Kosková), zrejme aj manželka syna Ruženka Faklová, ale to si ja už nepamätám, nakoľko medzi staršími deťmi Vierkou, Jarkom a najmladšou Katkou bol 20 a 19-ročný vekový rozdiel, Ruženku som už zažila osamostatnenú s jej rodinou a Vierka bohužiaľ zomrela rok po mojom narodením, takže túto fázu som osobne nezažila.
Keď sa mama vydala, pridala sa aj manželka brata jej manžela Eva Dekánková. Mama na túto, dá sa kľudne povedať že udalosť, pozvala aj tri svoje kamarátky: Katku Košťálovú, najlepšiu kamarátku ešte z gymnázia a dve maminy detí, ktoré sa stretávali v hudobnej škole, keď čakali na svoje deti a veľmi sa spriatelili: Milka Podhradská a Olinka Máleková, ktorej dcéra je doteraz mojou najlepšou kamarátkou. Stará mama Faklová a ani jej obe dcéry tu už nie sú, takže dnes tradíciu udržujeme my, dve vnučky Terézie Faklovej: Ľubica Kosková a moja maličkosť, Jana Fančovič Dekánková. A som VEĽMI rada, že pozvanie aj napriek tomu, že maminka už nie je medzi nami, stále prijímajú všetky tri jej kamarátky a naši rodinní príslušníci. Každý rok sa pridá aj niekto nový, či už moje kamarátky, priateľka môjho brata, alebo si hociktorá dáma zo stáleho osadenstva donesie svoju kamarátku, ktorej o tejto veselej udalosti určite hodiny rozpráva. Jedna z dám raz vtipne zhodnotila túto našu tradíciu, že je to "najdrahšia cestovina v strednej Európe" :-).
Zvyk je natoľko milý, že každý kto raz prišiel, vždy sa vrátil. Akoby to všetkých nejakým skrytým spôsobom ťahalo k starým slovenským ľudovým tradíciám, ale už ich nikto nerobí, tak sa veľmi nie je kam pridať. Pre nás je to výborná príležitosť ako sa stretnúť vo veľkej rodinnej a priateľskej zostave pred Vianocami, porozprávať sa čo je nové. V takejto zostave sa vídavame len raz za rok, preto je vždy o čom rozprávať, rekapitulovať, čo má kto za ten rok nové.
Zároveň sa to však stalo aj akousi gastronomickou udalosťou. Každý kto príde, prinesie nejakú špecialitku, uvarenú či napečenú a potom to na stole vyzerá ako lukulské hody. Skoro nie je kam položiť brdá :-)
Á propos, brdá! Dodnes robíme gágoríky na pôvodných brdách z Gemera, ale postupne sa trošku rozpadávajú, tak nová manželka otca Ejka Dekánková, ktorá sa taktiež k tejto tradícii rada pridala, zadovážila niekde z nejakej dediny na východe nové zo starých krosien. Aj "paličky", ktorými gágoríky točíme su originálne asi 100 rokov staré vretená z kolovrátkov.
Môžem poskytnúť aj recept na cesto od starej mamy, tak ako ho každý rok robíme:
Na 1 vajce potrebujeme 10 dkg polohrubej múky, soľ.
Najlepšie je zamiesiť cesto z troch vajec. Po dôkladnom vymiesení urobíme 3 bochníčky, ktoré odložíme zakryté na chlad odpočinúť minimálne 15 minút, najlepšie 30. Potom cesto na tenučko rozvaľkáme a randlíkom pokrájame na kosoštvorce, alebo skôr kosodĺžniky. A šuľkáme ho na brde, tak ako je to na fotke :-)
Janka Fančovič Dekánková
{gallery}folklor/gega{/gallery}
{jcomments on}
Gemerské gágoríky majú svoju predvianočnú tradíciu vďaka rodine Faklovej, Pavlincovej a Dekánkovej aj v Bratislave Doporučený
Napísal(a) Janka Fančovič Dekánková
Moja stará mama z maminej strany pochádzala z Ratkovského Bystrého, narodila sa tam v roku 1911. Za slobodna sa volala Terézia Kaciánová. Mám ešte doma v kuchyni na stene maľovaný tanier, kde je po maďarsky napísané Kaczijan Terezia. Vydala sa za učiteľa Karola Faklu, ktorý pochádzal a pôsobil v Ratkovej. Po svadbe sa starí rodičia presťahovali na Brádne, kde Karol Fakla tiež učiteľsky pôsobil. Od roku 1935 žili (až na vojnové obdobie, kedy sa opäť vrátili na Gemer) v Bratislave. Najskôr na Povrazníckej ulici, neskôr v Unitasoch na Šancovej ulici, kde s bratom bývame dodnes. Stará mama tradíciu robenia gágorikov uchovávala až do svojej smrti a po nej ju prevzala
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-