štvrtok, 12 máj 2011 19:30
Medzinárodný deň rodiny je novodobý sviatok, ktorý sa oslavuje od konca minulého storočia Doporučený
Napísal(a) Dr. Jozef Sabo
Máj je bohatý na sviatky. Do venca sviatkov sa zaraďuje aj 15. máj. Ten patrí Medzinárodnému dňu rodiny. Je to novodobý sviatok, ktorý sa oslavuje od konca minulého storočia.
Pri slove rodina sa každému vybaví klasické zloženie: otec, matka, dieťa. Môžeme povedať, že je to „zlatý trojuholník“. Zakladateľmi sú otec a matka. Plodom ich lásky – dieťa.
Rodina zohrávala a ešte zohráva dôležitú úlohu. Vychádza z lásky muža a ženy, ktorá vyústila do manželstva. Pribúdaním nových členov sa postupne rozrastá. So vznikom rodiny narastajú nové úlohy pre jej všetkých členov. Mení sa postavenie otca, matky, detí.
Každá rodina chce byť šťastná. Je to dobré, i správne, ale aj náročné. K tomu, aby bola šťastná prispieva svojím dielom každý člen rodiny. Keď je rodina úplná, ekonomicky zabezpečená, zahrnutá láskou, porozumením, pevnou spolupatričnosťou, harmóniou, je to super.
Medzi hlavné úlohy rodiny patrí výchova detí. Tá je náročná, i zodpovedná. Všetko čo urobia rodičia ovplyvňuje deti. Základom je citová výchova. Tu svoju rolu od začiatku zohráva matka, ktorá dáva veľa lásky. Je trpezlivá, obetavá. Miluje svoje deti také, aké sú.
V prvom období matka trávi najviac svojho času s dieťaťom. Kŕmi ho, uspáva, usmieva sa naň, láska ho, prihovára sa a tíši plač. Je mu kedykoľvek k dispozícii. Matka pre dieťa znamená istotu. Je samozrejmé, že vplyv matky zanecháva na dieťati v jeho citovej oblasti celoživotné stopy.
Šťastní sú ľudia, ktorí vyrástli v plnohodnotnej rodine. Neúplné rodiny sú pre deti zvyčajne pohromou. Chýba im otec alebo matka. Chýba im prirodzený vzor a mnoho ďalších vecí, záležitostí, podmienky, ale najmä láska. Z nedostatku potom plynú kopiace sa, ťažko riešiteľné problémy.
Moderná doba priniesla voľné zväzky, bez sobáša, časté rozvody. V nich chýba súhra otca a matky pri výchove detí. Mnohé národné, i medzinárodné autority preto volajú po obnovení tradičného náhľadu na rodinu a úlohu oboch rodičov v nej.
Rozhodnutie založiť si rodinu je však len a len na tej dvojici, ktorá sa rozhodne vstúpiť na „pole neorané“. Dá sa to zvládnuť. Len treba chcieť. Nehľadieť len na seba a svoje potreby. Nie je to jednoduché. Chce to veľa času, odriekania. Vynaložené úsilie sa zúročí v deťoch. Ekonomicky povedané: najlepšia investícia je do detí. Prečo? Lebo oni budú pokračovať v tom, čo sme my začali. Oni sú nielen nositeľmi našich génov, ale aj pokračovateľmi života na tejto planéte. A platí tu ešte jedno: Čím viacej lásky dávame, tým sa nám jej viacej vráti. Láska je radosť, šťastie, hybná sila, ktorá nás ženie dopredu, k novým métam.
Na záver si dovolím všetkým návštevníkom tejto webovej stránky vysloviť želanie: želám Vám, aby ste si založili rodinu o akej snívate. Prajem všetkým, ktorí rodinu už majú, aby boli zdraví, šťastní a žili v blahobyte. Nech Vám nič nechýba. Tešte sa spoločne každý deň. Obohacujte sa navzájom. Radosť nech z Vás žiari a prináša Vám najväčšie uspokojenie, aké je len možné dosiahnuť.
Dr. Jozef Sabo
Zverejnené v
Tradície
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.