Moje spomienky z čias mladosti na Vianoce a Silvestra pred 50 rokmi Doporučený
Napísal(a) Rudolf Pellionis
Keď sa dni skracujú, blížia sa tie najkrajšie sviatky v roku, a to sú práve Vianoce. Určite mi dáte za pravdu, že najkrajšie sú tieto sviatky pre deti, keď ešte veria, že darčeky pod stromček prináša Ježiško.
Tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie, vrátenie sa do detstva, na spomínanie krásnych chvíľ pod rozžiareným stromčekom. Dodnes cítim tú vôňu jedličky a pravých voskových, nie elektrických sviečok na stromčeku. Cítim tú atmosféru napätia a nedočkavosti, čo si asi pod tým stromčekom nájdem?
Moje najkrajšie Vianoce sa vždy spájajú s mojím rodným mestom Dobšiná, keď v rokoch 1945 až 1960 boli Vianoce takmer pravidelne
Nedá mi však nespomenúť, ako v tých rokoch moja mamka hovorievala : "Uvidíš, že tieto sviatky nám zrušia, lebo sú to sviatky kresťanské". Ako malému decku mi akosi nijako nešlo do hlavy, prečo a vôbec ako by mohli niečo také krásneho zrušiť.
Vrátim sa však radšej ku krátkemu opisu týchto sviatkov v tej dobe. Pred samotnými sviatkami sme si najprv museli vyrobiť vianočné dobroty visiace na stromčeku. Kolekcie vtedy neexistovali, len salónky, ale tie boli tvrdé ako kosť. Preto mamka uvarila z kakaa, cukru a bravčovej masti takú masu (maslo vtedy bolo dosť nedostatkové a drahé), ktorú sme liali do formičiek a formičky sme dávali vytuhnúť von do snehu. Takto stuhnuté čokolády sa potom obaľovali pozlátkom, alebo staniolom. Samozrejme mamka napiekla pred tým aj rôzne koláče, a bola to hostina ako málokedy do roka. Potom mamka okolo 15.00 hod., išla zdobiť stromček. My, ako decká, sme sa snažili nakuknúť do izby, ale pokiaľ sme boli úplne malí, to vôbec nebolo možné. Musím podotknúť, že najmä v Dobšinej, vianočne sviatky boli takmer striktne rodinné. Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Raz, asi v roku 1955, sme s bratom dostali svoje prvé korčule - gvinťáky. Neviem, či to vôbec niečo hovorí mladšej generácii. Proste sa tieto korčule pritiahli gvintom (kľúčom) na topánky a išlo sa. V ten rok bola zima ako vyšitá, cesty sa neposypávali a tak sme mohli korčuľovať po celom meste, všade tam, kde bol už utlačený sneh od tých pár motorových vozidiel, čo premávali, aj to boli väčšinou nákladiaky.
Nuž a tieto Vianoce si pamätám ako mimoriadne štedré, pretože väčšinou vtedy ako darčeky bola nejaká košeľa, ponožky, alebo sveter, ale vždy som tešil aj nejakej novej knižke od Júliusa Verneho. V Dobšinej istý čas bol aj pekný zvyk, že na Štedrý večer vyšiel na evanjelickú vežu môj strýko Walter Krivánsky, kde z balkóna tesne pod hodinami, zahral na trúbke pieseň Tichá noc, ktorá sa rozliehala po celej Dobšinej. Z vtedajšieho MNV to však niekomu vadilo, a tak mu to zakázali. Škoda, ku tejto tradícii by sa teraz mohli v Dobšinej určite vrátiť.
Ako som v úvode spomínal, 50-te roky minulého storočia boli charakteristické tým, že zimy boli prevažne biele, najmä v okolí Dobšinej. Sneh sa držal od polovice decembra až do konca marca. Tak sme počas vianočných sviatkov až do Nového roku, počas prázdnin, mali možnosť lyžovania. Prevažne to bolo na lyžiach s remenným viazaním od starých otcov a ako deti a partia sme si takmer nikdy neodpustili na Silvestra výstup na Dobšinský kopec, odkiaľ sme sa pustili na lyžiach dole do Dobšinej podľa snehových podmienok, buď po starej hradskej ceste, keď nebol sneh príliš hlboký, alebo prípadne po novej štátnej ceste, ktorú v týchto rokov ešte neposýpali škvarou - bol to neznámy pojem, no aj tak sa jazdilo. Boli asi lepšie pneumatiky :-) ??? Prišli sme domov podvečer a potom pri rozhlase sme počúvali zábavné relácie až do polnoci. Oslava nového roku bola prípitkom rodičov a popriatia si všetkého najlepšieho do Nového roku. My, ako deti, sme sa tešili, lebo sme dostali päťkorunáčku, prípadne neskôr aj desaťkorunáčku. Nebolo žiadnych delobuchov, svetlíc. Oslavy prebehli v pokojnej atmosfére a ráno sme ako deti boli budené dosť zavčasu, pretože sa patrilo povinšovať u príbuzných a známych hneď zrána. Najmä dieťa a zvlášť chlapec bol vítaný, lebo údajne svojím vinšom prinášal pre budúci rok šťastie. Po vinši sme dostali nejakú tú sladkosť, prípadne aj korunku či dve.
Nuž takto som si zaspomínal opätovne na svoje detstvo. Moji milí čitatelia, pokiaľ ste došli až ku týmto riadkom, chcem vám záverom zaželať príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastlivý Nový rok 2012.
Rudolf Pellionis,
Košice 19.12.2011
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.



































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-