biele, s voňavou snehovou nádielkou. Neviem presne, ale hádam len asi dvakrát neboli biele, ale určite poriadne mrzlo. Do roku 1953 som síce býval v Ústí nad Labem, ale na Vianoce sme často chodili do Dobšinej. Bol to ako zázrak, prechod z čierneho Ústí, do čarokrásnej voňavej zimnej prírody.
Nedá mi však nespomenúť, ako v tých rokoch moja mamka hovorievala : "Uvidíš, že tieto sviatky nám zrušia, lebo sú to sviatky kresťanské". Ako malému decku mi akosi nijako nešlo do hlavy, prečo a vôbec ako by mohli niečo také krásneho zrušiť.
Vrátim sa však radšej ku krátkemu opisu týchto sviatkov v tej dobe. Pred samotnými sviatkami sme si najprv museli vyrobiť vianočné dobroty visiace na stromčeku. Kolekcie vtedy neexistovali, len salónky, ale tie boli tvrdé ako kosť. Preto mamka uvarila z kakaa, cukru a bravčovej masti takú masu (maslo vtedy bolo dosť nedostatkové a drahé), ktorú sme liali do formičiek a formičky sme dávali vytuhnúť von do snehu. Takto stuhnuté čokolády sa potom obaľovali pozlátkom, alebo staniolom. Samozrejme mamka napiekla pred tým aj rôzne koláče, a bola to hostina ako málokedy do roka. Potom mamka okolo 15.00 hod., išla zdobiť stromček. My, ako decká, sme sa snažili nakuknúť do izby, ale pokiaľ sme boli úplne malí, to vôbec nebolo možné. Musím podotknúť, že najmä v Dobšinej, vianočne sviatky boli takmer striktne rodinné. Kuchyňa aj izba bola vyzdobená jedľovými vetvičkami a ozdobami a pravda v izbe vianočný stromček. Schádzala sa najužšia rodina, ktorá zasadla ku štedrovečernému stolu, bola kapustnica, zemiakový šalát, kapor. V našej rodine zvyčajne nesmeli chýbať domáce klobásky, a to údené, alebo aj neúdené, len tak upečené. Pred večerou sme sa pomodlili a potom zazvonil dlho očakávaný vianočný zvonček, pri melódii piesne Tichá noc, svätá noc, ktorá znela zo staručkého gramofónu a nedočkavo sme sa doslovne vrhli do izby.
Raz, asi v roku 1955, sme s bratom dostali svoje prvé korčule - gvinťáky. Neviem, či to vôbec niečo hovorí mladšej generácii. Proste sa tieto korčule pritiahli gvintom (kľúčom) na topánky a išlo sa. V ten rok bola zima ako vyšitá, cesty sa neposypávali a tak sme mohli korčuľovať po celom meste, všade tam, kde bol už utlačený sneh od tých pár motorových vozidiel, čo premávali, aj to boli väčšinou nákladiaky.
Nuž a tieto Vianoce si pamätám ako mimoriadne štedré, pretože väčšinou vtedy ako darčeky bola nejaká košeľa, ponožky, alebo sveter, ale vždy som tešil aj nejakej novej knižke od Júliusa Verneho. V Dobšinej istý čas bol aj pekný zvyk, že na Štedrý večer vyšiel na evanjelickú vežu môj strýko Walter Krivánsky, kde z balkóna tesne pod hodinami, zahral na trúbke pieseň Tichá noc, ktorá sa rozliehala po celej Dobšinej. Z vtedajšieho MNV to však niekomu vadilo, a tak mu to zakázali. Škoda, ku tejto tradícii by sa teraz mohli v Dobšinej určite vrátiť.
Ako som v úvode spomínal, 50-te roky minulého storočia boli charakteristické tým, že zimy boli prevažne biele, najmä v okolí Dobšinej. Sneh sa držal od polovice decembra až do konca marca. Tak sme počas vianočných sviatkov až do Nového roku, počas prázdnin, mali možnosť lyžovania. Prevažne to bolo na lyžiach s remenným viazaním od starých otcov a ako deti a partia sme si takmer nikdy neodpustili na Silvestra výstup na Dobšinský kopec, odkiaľ sme sa pustili na lyžiach dole do Dobšinej podľa snehových podmienok, buď po starej hradskej ceste, keď nebol sneh príliš hlboký, alebo prípadne po novej štátnej ceste, ktorú v týchto rokov ešte neposýpali škvarou - bol to neznámy pojem, no aj tak sa jazdilo. Boli asi lepšie pneumatiky :-) ??? Prišli sme domov podvečer a potom pri rozhlase sme počúvali zábavné relácie až do polnoci. Oslava nového roku bola prípitkom rodičov a popriatia si všetkého najlepšieho do Nového roku. My, ako deti, sme sa tešili, lebo sme dostali päťkorunáčku, prípadne neskôr aj desaťkorunáčku. Nebolo žiadnych delobuchov, svetlíc. Oslavy prebehli v pokojnej atmosfére a ráno sme ako deti boli budené dosť zavčasu, pretože sa patrilo povinšovať u príbuzných a známych hneď zrána. Najmä dieťa a zvlášť chlapec bol vítaný, lebo údajne svojím vinšom prinášal pre budúci rok šťastie. Po vinši sme dostali nejakú tú sladkosť, prípadne aj korunku či dve.
Nuž takto som si zaspomínal opätovne na svoje detstvo. Moji milí čitatelia, pokiaľ ste došli až ku týmto riadkom, chcem vám záverom zaželať príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastlivý Nový rok 2012.
Rudolf Pellionis,
Košice 19.12.2011
pondelok, 19 december 2011 14:24
Moje spomienky z čias mladosti na Vianoce a Silvestra pred 50 rokmi Doporučený
Napísal(a) Rudolf Pellionis
Keď sa dni skracujú, blížia sa tie najkrajšie sviatky v roku, a to sú práve Vianoce. Určite mi dáte za pravdu, že najkrajšie sú tieto sviatky pre deti, keď ešte veria, že darčeky pod stromček prináša Ježiško.
Tento predvianočný čas je aj časom na zamyslenie, vrátenie sa do detstva, na spomínanie krásnych chvíľ pod rozžiareným stromčekom. Dodnes cítim tú vôňu jedličky a pravých voskových, nie elektrických sviečok na stromčeku. Cítim tú atmosféru napätia a nedočkavosti, čo si asi pod tým stromčekom nájdem?
Moje najkrajšie Vianoce sa vždy spájajú s mojím rodným mestom Dobšiná, keď v rokoch 1945 až 1960 boli Vianoce takmer pravidelne
Zverejnené v
Tradície
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.