A máme po Ondrejovi. Pár týždňov nám treba ešte prežiť a budú Vianoce. Nebudem Vás zaťažovať, čo nás v takýchto prípadoch očakáva, aby sme ich v pohode prežili. Skôr vám chcem priblížiť, ako si voľakedy, najmä v Dobšinej a na okolí tieto dni spestrovali. Praví Dobšinčania zrejme vedia, čo je to Gubančarka a o čo v nej ide. Tak sa pozrime ako to k nej vlastne prišlo.Aký bol dej Gubančarky?
Prvý vchádzal do domu Panica (to je ako Andel), ktorý nosil betlehemskú maštálku (betlehemček) a hneď sa domácich pýtal:
Dovolíte bavit Gubančarku?
Domáci:
Hej! (zriedka nie)
Keď riekli hej, položil betlehem na stôl a zvolal na tých von:
Spievat!
Tí spievali:
Tu zme milé pastuškové . . .
Panica na nich nadväzuje piesňou:
Spievajme všetci veselí ...
Sem pastierové,
Bo sa nám ďieťa naroďilo,
Šíri svet osloboďilo!
Končí zvolaním:
Súri valási!
Bolo to asi skomolené latinské „surgite“, čiže povstaňte.
Potom vošiel Fedor s príhovorom:
Daj Boch šťesťia mile radne panové!
Ani sám neznam skaďe som sa vzal.
Lem ťie znajú čo za mňe stavaju
Zbitne dalare za mňe davajú.
Čižmy z ostroškami za mňe čerkajú.
Ale nič to zato – Anďel sa nam ukazal
Do Betlehema ist kazal.
My sme se ho ulekli,
Na kolenka poklekli.
Neklekajte, lem icte –
Pana Krista najdete!
Najdete ho v jasličkách,
Ovitého v plienočkách.
Jasličky se polamali,
Plenočky sa podrapali.
Maria se stareje,
Kde Ježiška okupeme,
- tečie voda z hajička –
Okupeme Ježiška.
Maria se stareje, čím Ježiška ovijeme.
Oterhneme z ruži kvet,
Ovijeme šíri svet.
Ale ja tu nemožem velo meškat
Musím si zavolat
Na svojho brata Stachu:
/:Hajde:/ bratu Stachu –
Stupaj do prachu,
Bo som sám vo velkom strachu!
Stacho príde - pokloní sa a povie:
Daj Boch šťestia Fedorečku!
Fedor povie:
Aj tebe Stažečku!
Stacho sa pýta:
Když ty nevieš, že sa nam rozešli ivce po hore.
Vzal vilk capka - medved baranka sirka guboveho.
Našmu bačovi šitke sirky vyzdychali,
dobšinske ďievčata všecku ženťicu vyhlaptali
Voleb o to našmu bačovi v kotlach vreti,
v petach biti, Jak to se malo na našom salaši staťi!
Ne tak, ne tak bratre Stachu,
Nebudeme tu tolko škodivati,
Volime si jednu zaspievati.
Stacho povie:
Jakú?
Fedor povie:
Takú!
Spievajú obaja (Panica stojí pri stole, nespieva):
Tie košelky het odhoďia (odhodia)
a hodvabne sebe kupia.
Juhas nebidny!
- „Vexlujú sa" - menia si miesta.
(Stacho stál pri dverách - Fedor ďalej v izbe.)
Na zbroj nepojdu!
Zavše buchnú palicami.
Juhasi na fujaroch hraju,
zbojnici f hole lamaju. - zastanú.
Fedor povie Stachovi:
Bratu Stachu zavolaj si na svojho brata baču
- nech si pride stádo opatrit!
Bača:
Ide za mnou smele,
srce sa mu smeje;
nese hleba ovseneho,
sedem ročky pečeneho,
kus páleneho.
To pálene slávne meno,
kdiš by vinko lepše bolo.
Halbičku - dve vypije hnedkom
si v nom on
jazyk omočí
a hnet sa na bok potoči.
Fedor:
Hajde, hajde zavolaj na neho!
Stacha:
Hajde, hajde bača,
bo sa mi roztrhla gača!
Bača vojde - pokloní sa a povie:
A ja bača z Rimavskej Soboty
nenaučil som sa nijakej roboty.
Len bučky, pniačky preskakovat
a švárne ďevčata milovat.
Ale nič to zato -
mam ja doma troch bratoch –
verných a švárnych kamaratoch.
jeden pase ovce - druhy kozi,
treti psoch z popot mosty
za kvosty
vytahuje.
Fedor povie:
Ne tak, ne tak bratre baču,
nebuďeme tu tolko škodivati,
volime si jednu zaspievati,
st'a ked' chlapci chodievali
po betlehemských horách a ivce pasovali (pásali).
Spievajú 3:
Volim, volim volky pasťi
Jak by mal ist ivce krasťi.
Juhas nebidny,
na zbroj nepojdu!
Juhasi na fujeroch hrajú
zbojníci f kole lamajú.
Premieriajú si miesta (bača je pri dverách, pahcami búchajú – bača valaškou - viac ráz).
Bača:
Ide za mnou smele,
srce sa mu smeje;
nese hleba ovseneho,
sedem ročky pečeneho,
kus páleneho.
To pálene slávne meno,
kdiš by vínko lepše bolo.
Halbičku - dve vipije
hnedkom
si v nom on
jazyk omoči
a hnet sa na bok potoči.
Fedor povie bačovi:
Bratre baču, de si podel svojho brata Gubinu?
Bača:
Hajde, Hajde Guba bo gazdinka hruba!
Príde Guba dnu - opiera sa bradou o kyjak a spieva pri dverách:
Ujú, ujú, ujú!
Prepil Guba gubu,
dobre Guba urobil,
že se neoženil
za svej mladosti.
Polamala by mi žena i kosti!
Nach me Boch chrani
ot takej ochrany
za svej mladosti.
Pohneval sa Guba na jeho ženu,
že mu dala repu nedovarenu.
On sa jej opapal -
až sa jej pokakal,
dost psu staremu.
Vyrovná sa - stane a vraví:
O moji mili brat'ia,
či ste tu nejedli, nepili
alebo dáku novinu o mne nepočuli?
Fedor povie:
O moji mily brat'e,
mi sme tu nejedli, nepili,
o tebe žiadnu novinu nepočuli.
Ale my by rady posluhaty,
čo nam budeš najprú rozkladaty.
Guba povie:
Ja aj po takých krajoch prebival,
s prepijačka, s pinty vinko popijal,
po dukate halbe! (Za dukát halba).
O, Bože, jaky som ja pijany,
ani na svojich nožkach nemožem stat.
Musim si zavolat na svojho bratu Starcu:
Hajde, hajde, Stary, stupaj do prahu,
bo som sam vo velkom strahu!
Starý príde - Guba mu „richtuje" dvere, otvára mu a Starý sa prekoprcne do chyže – má metlu - sadne si na metlu, ktorú si dal medzi nohy a oprie sa o dvere, spieva:
Stary som ja, stary nekcú me teletá -
vezmem tanisterku (remenná kapsa), pojdem past ďevčata.
Radi by ste, radi se mnu nakladati,
pokel vas nebude na šiben ťahati!
Vstane - obráti sa k dverám a povie:
Máte velku všu,
treba vam ju zabit ! - Buchne metlou po dverách.
Fedor povie:
Teras sme sa najedli, napili
a teraz pojdeme do Betleheme oferovati.
Fedor príde ku stolu k betlehemu, prihne sa, oprie o palicu (pravá ruka nižšie - ľavá vo výške pleca), palica na ľavom pleci a hovorí:
A ja Fedor ubohý
padam pot tvoje nohy.
Čo ti budem oferovati,
či tú hrudu syra,
čo sa mi neudarila?
Aj tu ti nedam,
bo sam ja nemam.
Znaš ti paňe Bože!
- Ide het od betlehemčeka.
Príde Guba (oprie sa o kyjak) a vraví:
A ja Guba ubohy
padam pot tvojo nohy -
čo ti budem oferovati,
či tu staru gubicu? (Kabanica).
Aj tu ti nedam,
bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
Starý nechce ísť - chodí „de kade" - obháňajú ho palicami - ku betlehemu; dotisnú ho ku stolu - popchajú mu dve pahce od zadu „na tu" - medzi nohy. On sa o ňu oprie - položí čiapku na turňu - vežu betlehema.
Fedor a Stacho:
Stary prežehnaj se!
- Starý sa žehná.
Fedor mu povie:
Stary ta oferuj dačo!
Starý:
Či tu valašku vibijanu na štiri strany?
Aj tu t'i nedam,
bo ja sam nemam! – Odíde nabok.
Príde Stacho, oprie sa a „oferuje":
A ja Stacho ubohy
padam pot tvojo nohy;
čo ti budem oferovati
či to červene jablučko,
alebo červene serďečko?
A to ti nedam,
bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
- Odíde „het".
Príde Bača, opne sa o valašku a vraví:
Ja Bača ubohy
padam pot tvojo nohy.
Čo ti budem oferovati,
či tu staru gubicu? (Kabanica).
Aj tu ti nedam, bo sam nemam.
Znaš ty paňe Bože!
Starý:
Ta čo?
Fedor:
Ta aspon tu staru čapicu!
Starý:
A ja stary, ubohý
padam pot tvojo nohy.
Čo ti budem oferovati -
ibaj tu staru čapicu;
aj tu ti nedam
bo sam ju nemam.
Znaš ti paňe Bože!
Vytiahnu palice - 3 spot nebo, bača v prostriedku. Starý padne na zem, zodvihne sa a vstane zasa, trhá zo stromku salónky, „aby partia hladna nebola".
Fedor povie:
Zme sa najedli, napili
i do Betlehema oferovali;
teraz by sa nam zejšlo spati
polehati.
Polihajú si - Guba, Bača, Stacho. Fedor chodí okolo nich, preskakuje ich na palici a spieva:
Ivčare leniví
čo ste zučinili;
stado ste nehali,
spat ste polehali.
Nič na to nedbajte,
zbohem spočúvajte,
šak mate Fedorka, švitkého paholka.
Mam brata mlačiho - Stachom se menuje,
jeho radost počut, ket on zagajduje.
Zna pekne gajdovat, na pištalke pískat,
po horách - po dolách po juhásky hvízdat.
Zbroju sa neboju, na horce obstoju
a zajtra včas rano ivečki podoju.
Vraví:
O Bože moj, už som tri dni, tri nocky nespal -
teraz som sa pretrval (už je moc na jeho sily),
štvrtu nocku nemožem pretrvat,
musim si ku svojmu bratu Stachu polehat.
Stary pes nam bude ivce varovat (ľahne si).
Panica „brinkne" so zvonkom v turni (vežičke betlehema).
Fedor povie na zacenganie:
Glória!
Starý:
Búria sa ivce!
Fedor:
Nebreš, ty stari pse,
lebo na pol noci kohut spieva!
Panica povie:
Gloria inexeizdeo!
Pastieri povstante,
svojmu stadu pokrm dajte;
narodil sa spasitel -
toho sveta vikupitel.
Jemu dary dajte. Zbroj!
Stane Fedor a začne spievať:
Stante hore, nemeškaste,
do kerpcoch se obúvajte.
bo tam čoška čarne stoji,
či je psiček, či je mačka -
velmi sa mu blištia očka. Zbroj! - Buchne pahcou.
Stacho stane a spieva:
Guba loče, guba pije -
prepil ivce, nezna či je.
Nechce Janka ta zemianka -
dobra mu je aj ciganka. Zbroj! - Buchnutie.
Bača:
Gubančár, Gubančár, jak ty tverdo spiš -
kohut kriči, baran bleči a ty neslišíš.
Gubančar, Gubančar, obesni se -
jak vezmem valašku, proberem te.
A ty Guba, stavaj hore,
jake su tam jasne zore,
jaka radost' velika,
keď vilk ofcu prelika (hlce).
Fedor povie:
Teraz by sa zejšlo našmu Gubovi truhlu odmerat,
čo v nej bude zbohom spočívat.
Starý vezme metlu - Guba sedí na palici - ma meria metlou:
To široká, to dluhá,
tu kamen (medzi plecia),
tu štroz (kríže).
Tam perdi,
tam smerdi. - Guba vstane.
Teraz sme sa najedli, napili,
teraz by sa nam zejšlo na salaš.
A ty, starý pse, pot medzi nás!
Posadajú si všeci do kola - aj Starý - na palice.
Panic od stola hovorí:
Zališ (salus - na zdravie) tebe Fedor!
Fedor:
Zališ tebe Stacha!
Stacho:
Zališ tebe bača!
Bača:
Zališ tebe Guba!
Guba:
Zališ tebe Starcu!
Starec sa stáča na palici:
Star-cu, Star-cu,
napi se ty v marcu;
ta len pi, ta len pi -
netreba ti kabely!
Fedor:
Starý spievaj!
Starý spieva - posmešne, hrubo predspevuje:
Povecte mi do pazduroch čo ste videli,
že ste sa tak na polnoci šeci rozbehli?
Ostatní:
Videli zme dieta krasne
narodene v Betleheme.
Starý:
A ktože vam o ďieťatku tomto povedel?
I ja by bol s vamí išol keby bol vedel.
Všetci:
Andele spievali, nam oznamovali,
že sa Ježiš narodil!
Starý:
A či ste mu nečo dali, pasťiri kliati?
Veď by sa mu nečo zejšlo, ne je bohaty!
Všetci:
Čo z našej možnosti,
to z velkej radosti
vedla našej biednosti.
Starý si sadne. Chytia ho na palice a dvíhajú ho, nosia po kružnici.
Fedor:
Starý dejdeš?
Starý:
Do neba!
Fedor:
Čo ti tam daju?
Starý:
Kruch chleba!
Nesú ho - krútia sa dokola a spievajú:
Sura pastuši;
Guba, Matuši;
Štigliju, štigliju!
I my tam podme,
za tym sa vradzme
do šoru, do šoru!
I my tam podme,
za tym sa vradzme
do domu, do domu!
Gajdy zahuďte,
hor sa klobučke,
kolienka
do kleka!
Budeme bubnovac sebe smele
v Betleheme!
Starý povie:
A ja v nebe!
Bacne, spadne na zem - pustia jedny konce palíc.
Bača: berie syr, drevený nôž a dáva všetkým luďom do kolesa - domácim a Starý vyberá peniaze.
Všetci spievajú:
Ostavajte všeci zdravi;
za te dary, čo ste dali
že ste sa nenahnevali
vinšujeme vam to -
šťastia vrchovato!
Odídu.
Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia chodili v Dobšinej s Gubarčankou šikovnejší a ochotnejší chlapci, predtým 18-20 roční mládenci. Ešte si bližšie povedzme ako boli odetí:
Panica mal čákov z tvrdého papiera v podobe biskupskej (katolíckej) mitry s hviezdou; ostužkovanej. Cez pravé plece, popod pravú pazuchu mal širokú papierovú stuhu a na nej „zlatými literami" nápis PANICA. Má tiež bielu košeľu, zápästky a nohavice plátenky (rajtúzne), obuté mal „bagandže".
Betlehem, ktorý sa nosí, je v podobe kostola a má aj zvonček - spiežovček.
Fedor má na hlave valcovitý červený čákov, na jeho zadnej polovici sú pripevnené stuhy („pentle"), visiace až po pás. Na šerpe je názov nositeľa: FEDOR. Do výšky čákova má „kyj" - palicu vorne obitú plieškami do tanca, úderov, nárazov štrngocú (čerkajú). Na spodku kyja je hrubá guma, ktorá má lepší odraz pri zvislých nárazoch o doskovú podlahu.
Stacho - je oblečený ako Fedor, no na šerpe má nápis STAHA. Bača má široký valaský opasok, cifrovanú valašku, „tanisterku" (pastiersku kapsu), v tanisterke drevené nápodoby syra aj noža. Šerpu ani nápis nemá.
Guba je odetý ako Fedor a Staha a má identifikačný nápis GUBA.
Starý má navešané na rukách i nohách zvončeky, odeté staré „kolešne" (súkenky), kožuch obrátený vlnou von, naopak obrátenú zimnú čiapku baranicu, z vlny alebo z ľanu má aj veľké šedivé fúzy, celú tvár má začiernenú sadzou (ako kominár); dosahuje sa to namastením tváre a potom šporákovými sadzami. Namiesto palice má metlu (zvyčajne brezovú) naviazanú na rúku – palicu.
(Zdroj: Kliment Ondrejka: Tance, obyčaje a piesne Gemera, 2005)
Spracoval: od
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).