Výstava s pastierskou tematikou, ukážky prác na salaši, tance a hudba pastierskej valaskej kultúry, baranie špeciality a ďalšie sprievodné aktivity čakajú na návštevníkov podujatia, ktoré sa bude konať 26. – 27. októbra 2012 v obci Veľké Teriakovce.v kostole obetovali syr a oštiepky. Potom nasledovalo vyúčtovanie sa s majiteľmi oviec a spoločná hostina, ktorej neodmysliteľnou súčasťou bola hudba, tanec a spev. Práve na tento zvyk chceme nadviazať podujatím Slovenské mitrovanie, ktoré sa bude koncom októbra konať v našom regióne, v obci Veľké Teriakovce. Časť aktivít bude prebiehať v Mlyne a časť v novovybudovanej kolibe Salaš pod Maginhradom vo Veľkých Teriakovciach.
Prvý deň podujatia začína odborným seminárom na Salaši pod Maginhradom, v ktorom sa účastníci oboznámia s tradičným ovčiarstvom, valaskou kultúrou, ale aj s tradičným roľníckym rokom na severe Malohontu. Samozrejme nebudú chýbať ani dobré príklady z praxe, ktoré odprezentuje domáci poľnohospodár a samostatne hospodáriaci roľník Jozef Zvara z Detvy, ktorého farma je nielen v kraji známa kvalitnými produktmi z ovčieho mlieka.
Piatkový podvečer bude pokračovať otvorením dvoch výstav. Jednou z nich je Pastierstvo v Gemeri – Malohonte z dielne Gemersko – malohontského múzea v Rimavskej Sobote, druhá výstava pod názvom Kroje našich krajov je jedným z výstupov rovnomenného projektu nadnárodnej spolupráce s tromi miestnymi akčnými skupinami z Českej republiky. Obe výstavy budú sprístupnené aj počas druhého dňa, ako aj počas posledných troch októbrových dní. Záver prvého dňa bude patriť programu pod názvom Piesne našich krajov, na ktorom bude uvedené CD ľudových piesní za účasti folklórnych súborov z nášho regiónu a z Moravy.
Medzi najväčšie lákadlá druhého dňa, ktorý bude prebiehať pri Salaši pod Maginhradom, patria ukážky prác na salaši ako napríklad strihanie oviec, dranie barana, odváranie žinčice, výroba syrov či spracovanie ovčej vlny. Spracovanie baranieho mäsa bude úlohou súťažných družstiev, ktoré budú popoludní pripravovať baranie špeciality. Priebeh celého dňa obohatí niekoľko remeselníkov, hudobníkov a dokumenty s pastierskou tematikou. Vyvrcholením dvojdňového podujatia bude scénický program, v ktorom tance, hudbu a piesne valaskej kultúry predvedie Dedinská folklórna skupina Kýčera z Čierneho Balogu, Valašský krúžok Rusavjan z Českej republiky, FS Vepor z Klenovca, Trio fujaristov a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou, FS Sinec z Hnúšte a ďalší sólisti zo Zvolena, Slovenskej Ľupče a Pohronskej Polhory.
Hlavným organizátorom podujatia je Miestna akčná skupina MALOHONT so Salašom pod Maginhradom. Odborným garantom podujatia je Katedra životného prostredia Fakulty prírodných vied UMB Banská Bystrica. Nezastupiteľná je však aj pomoc spoluorganizátorov, ktorými sú Vidiecky parlament Banskobystrického kraja, Gemersko – malohontské múzeum Rimavská Sobota, Gemersko – malohontské osvetové stredisko Rimavská Sobota a partnerské miestne akčné skupiny z Českej republiky.
Podujatie finančne podporilo Ministerstvo kultúry SR, Banskobystrický samosprávny kraj a Mikroregión Rimava a Rimavica. Časť aktivít v rámci podujatia je realizovaná aj cez projekt nadnárodnej spolupráce Kroje našich krajov, nakoľko okrem uchovania tohto takmer zabudnutého zvyku ide aj o celkovú prezentáciu územia MAS MALOHONT a jej partnerov.
Podujatie sa koná za každého počasia.
Stanislava Zvarová
{gallery}kultura/mitrovanie{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.