Na internete nájdete naozaj všetko. Tak som aj ja pri prehliadaní stránok Maj Gemer našiel zaujímavé podujatie, ktoré sa konalo túto sobotu 1. decembra 2012 na hranici okresov Brezno a Rimavská Sobota, v sedle Zbojská, na miestnom salaši. Išlo totiž o zabíjačku na Zbojníckom dvore, ale nie o hocijakú, ale súťažnú. Do súťaže sa prihlásilo deväť družstiev, ktoré museli predviesť kompletné spracovanie prasiatka od porážky až po spracovanie mäsa na finálne produkty - jaternice,klobásky, škvarky,
tlačenku, pražené mäsko, praženú krv a iné pochúťky týkajúce sa zabíjačky. Už o 06.30 hod., ešte za tmy, sme vyštartovali z Rožňavy smerom na Revúcu. Jemne mrholilo, ale už po prejdení Revúcej a Muráňa začali padať na čelné sklo nášho auta snehové vločky. Kým sme sa z Tisovca dostali do sedla Zbojská, obdivovali sme železné mosty ozubnicovej železnice na brezniansku stranu. Po príchode na salaš Zbojská nás vítal snehový poprašok a veľa áut. Po zaplatení vstupného – 6.- euro sme mohli jesť a piť celý deň u všetkých súťažiacich a organizátorov do popuku. Originálna cigánska muzika vítala všetkých návštevníkov. A to už sme sa presunuli k ohrade, kde na svoj ortieľ čakali prasiatka o váhe cca 150kg.
Zruční mäsiari zakáľali prasiatka klasickou mäsiarskou pištoľou a ich pomocníci, resp. členovia súťažiacich družstiev si svoje svinky odnášali na svoje stanovištia. V kotloch vrela horúca voda. Každé pripravené prasa sa ocitlo najprv v kúpeli - v typickom drevenom koryte, kde sa zbavilo svojich štetín a pazdurkov- nechtov na ratičkách. Po dôkladnom očistení kože opálením a umytím, sa prasiatka vytiahli na tzv. trojnohu k ďalšiemu spracovaniu. Najprv mäsiari vybrali črevá, potom vybrali vnútornosti - pečeň, pľúca, srdce, obličky. Ďalej po dôkladnom opláchnutí studenou vodou pokračovali v ďalšom rozoberaní- mäso na slaninu, hlavu do kotla, bôčik na pečenie, lopatku na praženie a stehno na dobrú šunku. Odrezkové mäso išlo na klobásy, hlava a vnútornosti na jaterničky a tlačenku. Každé súťažiace družstvo podľa svojich skúseností pripravovalo tieto špeciality, ale aj iné, ktoré hodnotila odborná porota, ale aj samotní návštevníci.
Chodili sme od stánku ku stánku a všetko sme koštovali. K tomu všetkému vyhrávali ďalšie dve ľudové kapely, resp. harmonikári. A to ešte nebolo všetko. V tzv. maštali sa podávala aj kapustnica a výborný punč. Už nám bolo naozaj do popuku a tak sme sa pomaly chystali na cestu domov. Ale bolo to veľmi ťažké, pretože práve okolo obeda začalo prichádzať neuveriteľné množstvo ďalších ľudí. Hoci počasie neprialo a návštevníci parkovali na rozmočenej lúke, mal prácu aj traktor, ktorý musel zaparkovaným autám pomáhať. Hoci sme nezostali až do konca, odchádzali sme domov napapkaní a veľmi spokojní. Hoci som svojim foťákom nezachytil všetko, pripájam fotogalériu a dúfam, že na budúci rok navštívite aj vy toto fantastické podujatie. Posledné fotky fotogalérie zachytili drevené sochy, ktoré pred očami návštevníkov vytvárali majstri drevorubači z Českej republiky.
Ing. Milan Kupčo
Rožňava
{gallery}obsah/zakalacka{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.