mŕtvych sa v určité termíny opäť vracajú medzi živých, ovplyvňujú ich životy, verili, že je potrebné uctiť a nakloniť si ich priazeň prostredníctvom rôznych obetných darov. Priebeh týchto slávností bol rôzny, mal však podobné rysy u viacerých národov. Jedným zo spoločných znakov bolo aj obradné hodovanie na hroboch predkov, kam prinášali jedlá, pitie a spoločne ich užívali, veriac v prítomnosť duší zosnulých. Tieto slávnosti sa nezaobišli bez tancov, hier, spevu, zapaľovania ohňov, sviec, ktoré cirkev počas niekoľkých storočí zakazovala. Veľmi rozšíreným zvykom ešte zhruba do polovice 20. storočia, najmä vo vidieckom prostredí, bolo obdarovávanie chudobných, žobrákov, tulákov nielen peniazmi, ale hlavne jedlom a obradovým pečivom. Dlhé stáročia fungovala viera v príchod duší zosnulých do domu pozostalých počas novembrových sviatkov. Naši predkovia chystali pre nich nielen nádoby s jedlom, pitím, ale ponechávali cez noc v oknách sviece, lampáše, aby duše našli cestu domov, dlho do noci kládli oheň, aby sa duše mohli v dome ohriať.
TYPICKÝM KVETOM SÚ CHRYZANTÉMY
Slávenie tohto sviatku nabralo za posledné desaťročia nové rozmery a iný charakter. V súčasnosti ide o najmasovejšie slávený sviatok, a to či už veriacimi, ale i neveriacimi, členmi kresťanských či príslušníkmi viacerých ďalších cirkví. Predchádza mu zvýšená pozornosť spojená s úpravou hrobov a dekoráciou. Niekdajšie obkladanie machom, čečinou, sušenými plodmi, doma vyrábanými papierovými kvetmi, zelenými rastlinami dnes nahradili najmä plastové vence, dekorácie, sošky, ale i za posledné desaťročia celoslovensky rozšírené dekorovanie hrobov živými kvetmi - chryzantémami, ktoré v súčasnosti možno pokladať za typický kvet spojený práve s priestorom cintorína a úctou k zosnulým. Rozvíja sa aj sociálny aspekt tohto sviatku - práve tu, na miestach večného odpočinku i dlhého spánku sa stretávajú príbuzní, priatelia, rodiny blízke i vzdialené a zatiaľ, čo sa príroda ukladá na zimný spánok, cintoríny sa stávajú záhradami, ktoré zakvitli lupeňmi chryzantém, vôňou čečiny či spomienkových vencov...
Text: Mgr. Martina Urbanová
Fotografie: Peter Poboček
[cincopa A0AAdE8xsAG8]

































Začal sa november, predposledný mesiac roka. Mesiac, s ktorým prichádza zdanlivé spomalenie životného tempa, najmä počas prvých dvoch novembrových dní, ktoré charakterizujú stovky horiacich sviečok, stovky ľudských osudov a mnoho spomienok nad hrobmi vo večernom súmraku cintorínskeho ticha. Ide o dva termíny spojené so spomienkou na zosnulých, pričom starším termínom je deň Všetkých svätých. Druhým termínom je Pamiatka zosnulých, ľudovo nazývaný Dušičky. V tento deň si veriaci mali uctiť pamiatku všetkých ostatných zosnulých. Panovala viera v schopnosť živých urýchliť vyslobodenie duší z očistca slúžením zádušných omší, vykonávaním dobrých skutkov, či modlením. A práve v týchto chvíľach si plne uvedomíme, že nám je dovolené žiť, pracovať, tvoriť, radovať sa zo spoločných úspechov, byť členom veľkého kolektívu, byť kvapkou v mori spoločnosti. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a