Touto informáciou zároveň chceme prispieť k upevňovaniu kontaktov medzi našou Revúcou a moravskou Litovlou. Aj preto sme na úvodnú stranu pripojili video z vysielania mestského televízneho INFOKANÁLU, ktorý už niekoľko rokov pracuje v Litovli.
Ako to bolo
Záznam o vzniku a priebehu družby nebol zrejme nikdy vytvorený. Stretávania, spolupráca a kultúrna výmena boli vždy záležitosťou jednotlivých organizácií, ktoré sa jej zúčastnili a sami si ju zabezpečovali.
Popri oficiálnych zástupcoch mesta na čele so starostom (alebo predtým predsedom MNV) sa hneď od začiatku vytvorila spolupráca medzi obomi základnými školami a ich slovenskými náprotivkami. Od začiatku tiež prebiehali zápasy a priateľské stretnutia futbalistov, neskôr tiež volejbalistiek a stolných tenistov, TJ Tatran Litovel a Iskry Revúca. Priatelili sa pionieri, gymnáziá aj učilište, kultúrne organizácie (v Litovli túto funkciu pred vznikom Mestského klubu vykonával Spojený závodný klub ROH Tesla), poľovnícke združenia, šachisti, spevácke a folklórne súbory... Z akcií, ktoré zaznamenali mestské kroniky, sme vybrali pár ukážok ako doklad širokých možností spolupráce.
1974: Zástupcovia mesta Revúca pri oslavách 30. výročia Slovenského národného povstania vyznamenali litovelské školy i niektorých funkcionárov za úspešnú družbu oboch miest.
1980: Sto cvičencov z družobného mesta Revúca sa zúčastnilo našej spartakiády. Oplatili tak návštevu 150 cvičencov z Litovelska na ich obvodnej spartakiáde v Revúcej.
1992: V októbri prebiehla v múzeu výstava Revúca na starých pohľadniciach.
1997: Pri povodniach usporiadala Revúca zbierku pre Litovel. Prispela 20 000 Sk na opravu ZŠ Opletalova.
2006: Mesto Revúca odovzdalo starostovi MVDr. Grézlovi pamätnú plaketu a menovalo ho čestným občanom mesta Revúca.
Družba dnes
Spolupráca medzi jednotlivými organizáciami bola v rôznych obdobiach rôzne intenzívna. Niekedy sa na čas utlmila, aby sa neskôr zase obnovila. Tak je tomu napríklad v prípade ZŠ Jungmannova, ktorá na predchádzajúcu spoluprácu nadviazala pred dvoma rokmi. Prebiehajú výmenné návštevy pedagógov i detí zo ZŠ Hviezdoslavova. ZŠ Víťazná (predtým Opletalova) má od začiatku družbu so ZŠ Komenského a aj tá v súčasnosti prebieha veľmi intenzívne.
Od roku 2010 prebieha spolupráca medzi litovelským seniorklubom a seniormi z Revúcej.
A nepretržitý styk udržujú zástupcovia oboch miest a radníc.
Oslavy
Celoročný plán osláv je zostavený z rôznorodých podujatí.
Úvodnou akciou je ples v Revúcej 14. januára 2017 za účasti predstaviteľov Litovle a Hanácké mozeke, po ktorom 20. januára nasleduje mestský ples v Litovli, zastúpený slovenským folklórnym súborom Šumiačan a oficiálnou delegáciou na čele s revúckou primátorkou MVDr. Evou Cireňovou.
Na ďalšie mesiace je plánovaná napríklad účasť Litovle na Revúckom divadelnom festivale, oslavách výročia založenia Prvého slovenského gymnázia, alebo Dňoch mesta Revúca. Litovelania pozvali slovenských kolegov zase na Litovelské slávnosti alebo Silácku Litovel.
Po celý rok budú v litovelských novinách tlačené články od našich českých kolegov, ktoré Revúcu priblížia krásnym slovenským slovom i obrazom a ktoré budú uverejňovať aj na webe mesta. Od nás na oplátku poputujú príspevky o Litovli do Revúckych listov aj na web www.revuca.sk.
(Zdroj: litovel.eu)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.