Kroje z Muránskej Zdychavy sú zachované, kdežto v okolitých obciach sa toho veľa nezachovalo. Pri ďalšom bádaní som natrafila na zaujímavé poznatky o výrobe kožuchov a kožených káps. Neskôr som sa dozvedela o ľudovom výrobcovi z Muránskej Zdychavy a hneď si dohodla stretnutie. V svojom príbytku ma vrelo privítal jeden z výrobcov na Muránskej Zdychave pán R. K. (59).
V živote ľudu bolo kožušníctvo neoddeliteľnou súčasťou žitia. Kožušníci sa delili na výrobcov riadne vyučených a oficiálne potvrdených výučným listom alebo o výrobcov, ktorí vyrábali a šili kožuchy podomáckym spôsobom, pričom svoje vedomosti a zručnosti nadobudli tradíciou v rodine. Všeobecné rozšírenie chovu oviec ako základnej podmienky vzniku kožušníckej výroby, ako aj podnebné podmienky si vyžadovali teplé oblečenie. Pán R. K. nám tieto informácie potvrdil.
Z hľadiska funkcie, strihu, celkovej povrchovej úpravy delíme na: kožuchy, kožušteky, mentieky a bundy. Odlišnosti môžeme hľadať v porovnávaní regiónov Slovenska. Kožuštek (kamizol, brusliak, sedak). Kožuštek bol väčšinou jednoduchý, vystrihnutý z jedného kusa baraniny. Variant 2 dielneho kožušteka – kožušinová vesta, zapína sa na bočnom ramennom švíku, aj s kratším prestrihom pod krkom. U nás na Gemeri ozdoby nedominovali. Kožuch – strihom i výzdobou náročnejšie. Kožuchy boli zväčša s rukávmi. Dĺžkou do pása, alebo po päty šité z jedného kusa kože. Najstarší dochovaný strih veľkého bieleho kožucha máme z roku 1856 z Rejdovej. Dlhé kožuchy sa pre pohodlie upínali vzadu pomocou koženého gombíka. Bunda – (šuba) veľká kožušinová pelerína bez rukávov. Zhotovovaná zo 6-12 kožiek. Využívaná v horských oblastiach, pri pasení oviec. Mentieka (udmen, kynteš, dolomán, jubka, špencer) – baranie kožušinové kabáty obtiahnuté súknom, krátke aj dlhé. Zruční kožušníci vyrábali taktiež kožušinové čiapky, zápästky, miešky na tabak, remienky, klobúky, prikrývky. Pre porovnanie kožucha alebo mentieky podľa dĺžky rozhoduje, či časť pod pásom je dlhšia ako časť nad pásom. Vtedy ide o mentieku dlhú, naopak o krátku.
Veľmi dôležitou súčasťou výroby kožucha bola aj výzdoba. Výzdobou sa v spoločnosti rozoznávala národnosť, vierovyznanie a mnohé iné. Najčastejšie to bola výšivka, alebo zdobenie koženými vystrihnutými tvarmi. V oblasti Gemera sa používali najmä rastlinné a kvetinové motívy, ako stonky, lístočky, klinčeky, ruže. Farby: zelená, modrá, biela, červená. Pri vyšívaní sa používal plochý, stonkový a retiazkový steh. Vývoj výzdoby sa menil u žien s rozširovaním sukní a skracovaním kožuštekov. Nevesta musela mať kožuch oblečený až do čepčenia. Ojedinelý kožuch svojho druhu nachádzame na Gemeri. Má prišitý opasok z červenej irchy, uväzoval sa iba po zapnutí predných dielov kožucha. S kožušinou súviseli aj rôzne obradné úkony, ako napr. ukladanie dieťaťa na kožuštek, aby malo kučeravé vlasy. Úpadok remesla nastal koncom 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou, kedy stále viac domácich remeselníkov utláčali tí cudzí.
Výroba kožušín pozostáva z máčania a čistenia surových koží, z procesu ich zmäkčovania a konzervovania chemickou cestou, mechanického zmäkčovania, čistenia a vyťahovania hotových kožušín, prípadne z ich ďalšej 
úpravy, najmä farbenia. Kožušníci spracúvali kože poväčšine z vlastného chovu. Nástroje potrebné pre vyrábanie kožušín boli: rám na upevnenie kožky pri vyrábaní, oberučný nôž na oškrabávanie kožiek, nôž na oškrabávanie a mäkčenie a vyťahovanie kožiek, kaďa na máčanie kožiek, lavica s kosou a klinom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, rázsocha so vsadeným nožom a strmeňom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, klin na mäkčenie a vyťahovanie kožiek. Pri všetkých úkonoch získavala koža na mäsovej strane zamatovú mäkkosť a hladkosť, stala sa nielen mäkkou a pružnou, ale zvyčajne aj dostatočne bielou. V Gemeri sa kožky bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou, resp. kriedou. Pán R. K. kožu spracúva zo svojho vlastného chovu a samozrejme vyrába kožuchy s láskou. Toto zachované remeslo si vyžaduje veľkú trpezlivosť a cit. Veľmi sa teším na ďalšie stretnutie s týmto výnimočným ľudovým výrobcom z Muránskej Zdychavy.
Prednáška na tému kožušníctva bude plánovaná v jesenných mesiacoch. Budeme sa tešiť ak k nám do Prvého slovenského gymnázia zavítate.
Mgr. Petra Oravcová
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.