Kroje z Muránskej Zdychavy sú zachované, kdežto v okolitých obciach sa toho veľa nezachovalo. Pri ďalšom bádaní som natrafila na zaujímavé poznatky o výrobe kožuchov a kožených káps. Neskôr som sa dozvedela o ľudovom výrobcovi z Muránskej Zdychavy a hneď si dohodla stretnutie. V svojom príbytku ma vrelo privítal jeden z výrobcov na Muránskej Zdychave pán R. K. (59).
V živote ľudu bolo kožušníctvo neoddeliteľnou súčasťou žitia. Kožušníci sa delili na výrobcov riadne vyučených a oficiálne potvrdených výučným listom alebo o výrobcov, ktorí vyrábali a šili kožuchy podomáckym spôsobom, pričom svoje vedomosti a zručnosti nadobudli tradíciou v rodine. Všeobecné rozšírenie chovu oviec ako základnej podmienky vzniku kožušníckej výroby, ako aj podnebné podmienky si vyžadovali teplé oblečenie. Pán R. K. nám tieto informácie potvrdil.
Z hľadiska funkcie, strihu, celkovej povrchovej úpravy delíme na: kožuchy, kožušteky, mentieky a bundy. Odlišnosti môžeme hľadať v porovnávaní regiónov Slovenska. Kožuštek (kamizol, brusliak, sedak). Kožuštek bol väčšinou jednoduchý, vystrihnutý z jedného kusa baraniny. Variant 2 dielneho kožušteka – kožušinová vesta, zapína sa na bočnom ramennom švíku, aj s kratším prestrihom pod krkom. U nás na Gemeri ozdoby nedominovali. Kožuch – strihom i výzdobou náročnejšie. Kožuchy boli zväčša s rukávmi. Dĺžkou do pása, alebo po päty šité z jedného kusa kože. Najstarší dochovaný strih veľkého bieleho kožucha máme z roku 1856 z Rejdovej. Dlhé kožuchy sa pre pohodlie upínali vzadu pomocou koženého gombíka. Bunda – (šuba) veľká kožušinová pelerína bez rukávov. Zhotovovaná zo 6-12 kožiek. Využívaná v horských oblastiach, pri pasení oviec. Mentieka (udmen, kynteš, dolomán, jubka, špencer) – baranie kožušinové kabáty obtiahnuté súknom, krátke aj dlhé. Zruční kožušníci vyrábali taktiež kožušinové čiapky, zápästky, miešky na tabak, remienky, klobúky, prikrývky. Pre porovnanie kožucha alebo mentieky podľa dĺžky rozhoduje, či časť pod pásom je dlhšia ako časť nad pásom. Vtedy ide o mentieku dlhú, naopak o krátku.
Veľmi dôležitou súčasťou výroby kožucha bola aj výzdoba. Výzdobou sa v spoločnosti rozoznávala národnosť, vierovyznanie a mnohé iné. Najčastejšie to bola výšivka, alebo zdobenie koženými vystrihnutými tvarmi. V oblasti Gemera sa používali najmä rastlinné a kvetinové motívy, ako stonky, lístočky, klinčeky, ruže. Farby: zelená, modrá, biela, červená. Pri vyšívaní sa používal plochý, stonkový a retiazkový steh. Vývoj výzdoby sa menil u žien s rozširovaním sukní a skracovaním kožuštekov. Nevesta musela mať kožuch oblečený až do čepčenia. Ojedinelý kožuch svojho druhu nachádzame na Gemeri. Má prišitý opasok z červenej irchy, uväzoval sa iba po zapnutí predných dielov kožucha. S kožušinou súviseli aj rôzne obradné úkony, ako napr. ukladanie dieťaťa na kožuštek, aby malo kučeravé vlasy. Úpadok remesla nastal koncom 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou, kedy stále viac domácich remeselníkov utláčali tí cudzí.
Výroba kožušín pozostáva z máčania a čistenia surových koží, z procesu ich zmäkčovania a konzervovania chemickou cestou, mechanického zmäkčovania, čistenia a vyťahovania hotových kožušín, prípadne z ich ďalšej 
úpravy, najmä farbenia. Kožušníci spracúvali kože poväčšine z vlastného chovu. Nástroje potrebné pre vyrábanie kožušín boli: rám na upevnenie kožky pri vyrábaní, oberučný nôž na oškrabávanie kožiek, nôž na oškrabávanie a mäkčenie a vyťahovanie kožiek, kaďa na máčanie kožiek, lavica s kosou a klinom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, rázsocha so vsadeným nožom a strmeňom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, klin na mäkčenie a vyťahovanie kožiek. Pri všetkých úkonoch získavala koža na mäsovej strane zamatovú mäkkosť a hladkosť, stala sa nielen mäkkou a pružnou, ale zvyčajne aj dostatočne bielou. V Gemeri sa kožky bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou, resp. kriedou. Pán R. K. kožu spracúva zo svojho vlastného chovu a samozrejme vyrába kožuchy s láskou. Toto zachované remeslo si vyžaduje veľkú trpezlivosť a cit. Veľmi sa teším na ďalšie stretnutie s týmto výnimočným ľudovým výrobcom z Muránskej Zdychavy.
Prednáška na tému kožušníctva bude plánovaná v jesenných mesiacoch. Budeme sa tešiť ak k nám do Prvého slovenského gymnázia zavítate.
Mgr. Petra Oravcová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).