Kroje z Muránskej Zdychavy sú zachované, kdežto v okolitých obciach sa toho veľa nezachovalo. Pri ďalšom bádaní som natrafila na zaujímavé poznatky o výrobe kožuchov a kožených káps. Neskôr som sa dozvedela o ľudovom výrobcovi z Muránskej Zdychavy a hneď si dohodla stretnutie. V svojom príbytku ma vrelo privítal jeden z výrobcov na Muránskej Zdychave pán R. K. (59).
V živote ľudu bolo kožušníctvo neoddeliteľnou súčasťou žitia. Kožušníci sa delili na výrobcov riadne vyučených a oficiálne potvrdených výučným listom alebo o výrobcov, ktorí vyrábali a šili kožuchy podomáckym spôsobom, pričom svoje vedomosti a zručnosti nadobudli tradíciou v rodine. Všeobecné rozšírenie chovu oviec ako základnej podmienky vzniku kožušníckej výroby, ako aj podnebné podmienky si vyžadovali teplé oblečenie. Pán R. K. nám tieto informácie potvrdil.
Z hľadiska funkcie, strihu, celkovej povrchovej úpravy delíme na: kožuchy, kožušteky, mentieky a bundy. Odlišnosti môžeme hľadať v porovnávaní regiónov Slovenska. Kožuštek (kamizol, brusliak, sedak). Kožuštek bol väčšinou jednoduchý, vystrihnutý z jedného kusa baraniny. Variant 2 dielneho kožušteka – kožušinová vesta, zapína sa na bočnom ramennom švíku, aj s kratším prestrihom pod krkom. U nás na Gemeri ozdoby nedominovali. Kožuch – strihom i výzdobou náročnejšie. Kožuchy boli zväčša s rukávmi. Dĺžkou do pása, alebo po päty šité z jedného kusa kože. Najstarší dochovaný strih veľkého bieleho kožucha máme z roku 1856 z Rejdovej. Dlhé kožuchy sa pre pohodlie upínali vzadu pomocou koženého gombíka. Bunda – (šuba) veľká kožušinová pelerína bez rukávov. Zhotovovaná zo 6-12 kožiek. Využívaná v horských oblastiach, pri pasení oviec. Mentieka (udmen, kynteš, dolomán, jubka, špencer) – baranie kožušinové kabáty obtiahnuté súknom, krátke aj dlhé. Zruční kožušníci vyrábali taktiež kožušinové čiapky, zápästky, miešky na tabak, remienky, klobúky, prikrývky. Pre porovnanie kožucha alebo mentieky podľa dĺžky rozhoduje, či časť pod pásom je dlhšia ako časť nad pásom. Vtedy ide o mentieku dlhú, naopak o krátku.
Veľmi dôležitou súčasťou výroby kožucha bola aj výzdoba. Výzdobou sa v spoločnosti rozoznávala národnosť, vierovyznanie a mnohé iné. Najčastejšie to bola výšivka, alebo zdobenie koženými vystrihnutými tvarmi. V oblasti Gemera sa používali najmä rastlinné a kvetinové motívy, ako stonky, lístočky, klinčeky, ruže. Farby: zelená, modrá, biela, červená. Pri vyšívaní sa používal plochý, stonkový a retiazkový steh. Vývoj výzdoby sa menil u žien s rozširovaním sukní a skracovaním kožuštekov. Nevesta musela mať kožuch oblečený až do čepčenia. Ojedinelý kožuch svojho druhu nachádzame na Gemeri. Má prišitý opasok z červenej irchy, uväzoval sa iba po zapnutí predných dielov kožucha. S kožušinou súviseli aj rôzne obradné úkony, ako napr. ukladanie dieťaťa na kožuštek, aby malo kučeravé vlasy. Úpadok remesla nastal koncom 19. storočia a pred prvou svetovou vojnou, kedy stále viac domácich remeselníkov utláčali tí cudzí.
Výroba kožušín pozostáva z máčania a čistenia surových koží, z procesu ich zmäkčovania a konzervovania chemickou cestou, mechanického zmäkčovania, čistenia a vyťahovania hotových kožušín, prípadne z ich ďalšej 
úpravy, najmä farbenia. Kožušníci spracúvali kože poväčšine z vlastného chovu. Nástroje potrebné pre vyrábanie kožušín boli: rám na upevnenie kožky pri vyrábaní, oberučný nôž na oškrabávanie kožiek, nôž na oškrabávanie a mäkčenie a vyťahovanie kožiek, kaďa na máčanie kožiek, lavica s kosou a klinom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, rázsocha so vsadeným nožom a strmeňom na mäkčenie a vyťahovanie kožiek, klin na mäkčenie a vyťahovanie kožiek. Pri všetkých úkonoch získavala koža na mäsovej strane zamatovú mäkkosť a hladkosť, stala sa nielen mäkkou a pružnou, ale zvyčajne aj dostatočne bielou. V Gemeri sa kožky bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou, resp. kriedou. Pán R. K. kožu spracúva zo svojho vlastného chovu a samozrejme vyrába kožuchy s láskou. Toto zachované remeslo si vyžaduje veľkú trpezlivosť a cit. Veľmi sa teším na ďalšie stretnutie s týmto výnimočným ľudovým výrobcom z Muránskej Zdychavy.
Prednáška na tému kožušníctva bude plánovaná v jesenných mesiacoch. Budeme sa tešiť ak k nám do Prvého slovenského gymnázia zavítate.
Mgr. Petra Oravcová
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.