Svoju premiéru mala výstava v októbri 2018 v Budapešti. V priestoroch Gemersko-malohontského múzea bude sprístupnená do 29. marca 2019. Výstava je dvojjazyčná (v slovenskom a maďarskom jazyku).
Július Sándy sa narodil v roku 1868 v Prešove, ako syn maliara Júliusa Sándyho st. (1827 – 1894). Už počas štúdia na Technickej univerzite v Budapešti pracoval po boku Imre Steindla v projekčnom ateliéri pre stavbu Parlamentu. Po skončení štúdia pracoval u Samu Pecza a podieľal sa na stavbe Centrálneho trhoviska a Reformovaného kostola na námestí Szilágyi Dezső v Budapešti. Popri tejto práci navrhoval budovu Reformovaného gymnázia v Hódmezővásárhely, ktorú neskôr nasledovalo ďalších päť stavieb v tomto meste. Od roku 1899 bol riadnym pedagógom Vyššej priemyselnej školy stavebnej a v roku 1914 ho vymenovali za profesora Technickej univerzity v Budapešti. Počas svojej praxe často spolupracoval so svojím priateľom Ernestom Foerkom.
Prostredníctvom rodiny mal Sándy úzke väzby s Rimavskou Sobotou. Medzi jeho príbuzných z matkinej strany patril aj známy sochár István Ferenczy. Jednou z Sándyho prvých architektonických realizácii bola prestavba hospodárskej budovy na obytné účely, ktorá patrila jeho starej mame Zuzane Jánosdeák, na vtedajšej Koháryho ulici 10 v Rimavskej Sobote. Sándy je tiež autorom prestavby veže miestneho reformovaného kostola a autorom návrhu Ferenczyho krypty z roku 1909 na bočnej strane tohto kostola.
Sándy sa zúčastňoval mnohých medzinárodných architektonických súťaží, v rámci ktorých zožal úspechy najmä návrhom Hypotekárnej a úverovej banky v Záhrebe, Paláca národov v Ženeve alebo Paláca mieru v Haagu. Pri svojich stavbách s obľubou používal - podľa nemeckého vzoru - neomietnutú tehlu a kameň, ale pod vplyvom ľudového staviteľstva často aplikoval aj dekoratívne vyrezávané drevené prvky.
Sándy pripravil plány takmer 50-tich evanjelických kostolov, z ktorých sa napokon postavilo 27. Jeho stavby môžeme vidieť na mnohých miestach dnešného Slovenska, medzi nimi v Rimavskej Sobote, Brezne alebo Košiciach. Sándy navrhol aj prvú secesnú stavbu v Marosvásárhely v Sedmohradsku. Spomedzi budapeštianskych realizácií je známa najmä skladová hala firmy Heinrich na Máraiho ulici, alebo ikonický Poštový palác v miestnej časti Újpest.
Mgr. Angelika Kolár
Výstava je realizovaná s finančnou podporou BBSK. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.