Vo svojej práci sa systematicky venuje predovšetkým portrétnej tvorbe, ktorú sa snaží aktualizovať na podmienky súčasného sveta. Nominovaná bola na ocenenie Strabag artaward 2009, jej diela môžeme vídať na reklamných plochách spoločnosti Euroawk. Adamíkovej diela boli prezentované na viacerých kolektívnych (Konfrontácie generácií, Košice 1991; Meeting Point, Bratislava 2006; Pudingová generácia, Bratislava 2006; Close Encounters, Viedeň 2008; Plus-mínus XXI, Bratislava 2009; a ďalšie) a samostatných výstavách (Strach má moje oči, Revúca 2000; Panoptikum, Rimavská Sobota 2000; Tváre a ich podoby, Podoby a ich tváre, Košice 2007; Tvárou v tvár, Bratislava 2011; a ďalšie). Okrem domácich výstavných siení vystavovala v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Litve a Veľkej Británii. V súčasnosti žije a tvorí v Novej Dedinke pri Bratislave.
Autorka Adamíková k tomuto súboru obrazov uvádza:
„V sérii obrazov Cesta domov sa navraciam k svojim spomienkam. Obrazy predstavujú cestu do môjho detstva. Pokúšam sa zhmotniť spomienky do telesnosti, do vizuálneho obrazu a jeho umiestnenia v krajine na obraze. Spomienky a návrat do prírody – to sú ďalšie nosné témy, ktoré spoločne s portrétom a jeho interpretáciou v obraze predstavujú môj ateliérový program.
Po rokoch sa vraciam na miesta, kde som prežila svoje detstvo, tentoraz s vlastnými dcérami. Skúmaním vnútornej krajiny portrétovaného (svojich dcér, priateľov, blízkych) a samotnej krajiny, ktorej sme súčasťou, hľadám nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba problematizovať a nanovo uchopiť. Nazdávam sa, že samotné spomienky sú útržkovito subjektívne, krajina môjho detstva nemusí byť taká nedotknuteľná, ako ju vo svojich spomienkach mám uloženú.
Do projektu vstupuje ďalšia rovina čítania, keď sa zaoberám porovnávaním toho, ako vnímajú deti svoje okolie, podnety, zážitky a ako dospelí s odstupom času, vyrovnávaním sa s realitou. Inšpiráciou sú pre mňa osamotené postavy v krajine z obrazov Caspara Davida Friedricha. Záľuba v romantizujúcich námetoch v krajine bude konfrontovaná s osamelými postavami, ktoré krajinou putujú a ‘niečo’ hľadajú.
Zaujímajú ma zmeny, akými prešiel žáner zobrazenia človeka v krajine v maliarskom obraze od čias romantizmu až po súčasné tendencie. Zaujíma ma, ako môže vyobrazená postava reprezentovať svoj vnútorný postoj, ako sa forma zobrazovania mení vplyvom vývoja technológií vo vizuálnom umení a či vôbec v dobe nadprodukcie obrazov, má figurálny obraz výpovednú hodnotu.“
Zaujímavosťou pre naše gemerské reálie istotne je, že Alena Adamíková počas dvoch školských rokov (1998 – 2000) viedla literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole v Revúcej. So žiakmi vtedy dosiahla niekoľko zaujímavých divadelných úspechov až po účasť v krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca. V tom období vznikla aj Adamíkovej prvá samostatná výstava v revúckom Mestskom dome kultúry pod názvom Strach má moje oči. Maliarka prešla odvtedy životným i tvorivým oblúkom – dnes má manžela, dve dcéry a vlastnú umeleckú školu. Jej obrazy majú úspech a v umeleckých kruhoch je uznávanou autorkou s nezameniteľným rukopisom. A aké je Adamíkovej krédo? „Túžim maľovať a chcem sa venovať aj deťom. Urobili sme všetko preto, aby to mohlo fungovať...“
Je to dobre, že sa Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vracia do rodnej Revúcej. Na vernisáž príde aj s rodinou a svoje obrazy tu nechá až do konca mája. Príďte!
Viac informácií nájdete na www.alena-adamikova.com alebo www.atelierkompas.com
Juraj Genčanský
MsKS Revúca

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-