Vo svojej práci sa systematicky venuje predovšetkým portrétnej tvorbe, ktorú sa snaží aktualizovať na podmienky súčasného sveta. Nominovaná bola na ocenenie Strabag artaward 2009, jej diela môžeme vídať na reklamných plochách spoločnosti Euroawk. Adamíkovej diela boli prezentované na viacerých kolektívnych (Konfrontácie generácií, Košice 1991; Meeting Point, Bratislava 2006; Pudingová generácia, Bratislava 2006; Close Encounters, Viedeň 2008; Plus-mínus XXI, Bratislava 2009; a ďalšie) a samostatných výstavách (Strach má moje oči, Revúca 2000; Panoptikum, Rimavská Sobota 2000; Tváre a ich podoby, Podoby a ich tváre, Košice 2007; Tvárou v tvár, Bratislava 2011; a ďalšie). Okrem domácich výstavných siení vystavovala v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Litve a Veľkej Británii. V súčasnosti žije a tvorí v Novej Dedinke pri Bratislave.
Autorka Adamíková k tomuto súboru obrazov uvádza: 
„V sérii obrazov Cesta domov sa navraciam k svojim spomienkam. Obrazy predstavujú cestu do môjho detstva. Pokúšam sa zhmotniť spomienky do telesnosti, do vizuálneho obrazu a jeho umiestnenia v krajine na obraze. Spomienky a návrat do prírody – to sú ďalšie nosné témy, ktoré spoločne s portrétom a jeho interpretáciou v obraze predstavujú môj ateliérový program.
Po rokoch sa vraciam na miesta, kde som prežila svoje detstvo, tentoraz s vlastnými dcérami. Skúmaním vnútornej krajiny portrétovaného (svojich dcér, priateľov, blízkych) a samotnej krajiny, ktorej sme súčasťou, hľadám nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba problematizovať a nanovo uchopiť. Nazdávam sa, že samotné spomienky sú útržkovito subjektívne, krajina môjho detstva nemusí byť taká nedotknuteľná, ako ju vo svojich spomienkach mám uloženú.
Do projektu vstupuje ďalšia rovina čítania, keď sa zaoberám porovnávaním toho, ako vnímajú deti svoje okolie, podnety, zážitky a ako dospelí s odstupom času, vyrovnávaním sa s realitou. Inšpiráciou sú pre mňa osamotené postavy v krajine z obrazov Caspara Davida Friedricha. Záľuba v romantizujúcich námetoch v krajine bude konfrontovaná s osamelými postavami, ktoré krajinou putujú a ‘niečo’ hľadajú.
Zaujímajú ma zmeny, akými prešiel žáner zobrazenia človeka v krajine v maliarskom obraze od čias romantizmu až po súčasné tendencie. Zaujíma ma, ako môže vyobrazená postava reprezentovať svoj vnútorný postoj, ako sa forma zobrazovania mení vplyvom vývoja technológií vo vizuálnom umení a či vôbec v dobe nadprodukcie obrazov, má figurálny obraz výpovednú hodnotu.“
Zaujímavosťou pre naše gemerské reálie istotne je, že Alena Adamíková počas dvoch školských rokov (1998 – 2000) viedla literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole v Revúcej. So žiakmi vtedy dosiahla niekoľko zaujímavých divadelných úspechov až po účasť v krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca. V tom období vznikla aj Adamíkovej prvá samostatná výstava v revúckom Mestskom dome kultúry pod názvom Strach má moje oči. Maliarka prešla odvtedy životným i tvorivým oblúkom – dnes má manžela, dve dcéry a vlastnú umeleckú školu. Jej obrazy majú úspech a v umeleckých kruhoch je uznávanou autorkou s nezameniteľným rukopisom. A aké je Adamíkovej krédo? „Túžim maľovať a chcem sa venovať aj deťom. Urobili sme všetko preto, aby to mohlo fungovať...“
Je to dobre, že sa Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vracia do rodnej Revúcej. Na vernisáž príde aj s rodinou a svoje obrazy tu nechá až do konca mája. Príďte!
Viac informácií nájdete na www.alena-adamikova.com alebo www.atelierkompas.com
Juraj Genčanský
MsKS Revúca
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.