Vo svojej práci sa systematicky venuje predovšetkým portrétnej tvorbe, ktorú sa snaží aktualizovať na podmienky súčasného sveta. Nominovaná bola na ocenenie Strabag artaward 2009, jej diela môžeme vídať na reklamných plochách spoločnosti Euroawk. Adamíkovej diela boli prezentované na viacerých kolektívnych (Konfrontácie generácií, Košice 1991; Meeting Point, Bratislava 2006; Pudingová generácia, Bratislava 2006; Close Encounters, Viedeň 2008; Plus-mínus XXI, Bratislava 2009; a ďalšie) a samostatných výstavách (Strach má moje oči, Revúca 2000; Panoptikum, Rimavská Sobota 2000; Tváre a ich podoby, Podoby a ich tváre, Košice 2007; Tvárou v tvár, Bratislava 2011; a ďalšie). Okrem domácich výstavných siení vystavovala v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Portugalsku, Litve a Veľkej Británii. V súčasnosti žije a tvorí v Novej Dedinke pri Bratislave.
Autorka Adamíková k tomuto súboru obrazov uvádza: 
„V sérii obrazov Cesta domov sa navraciam k svojim spomienkam. Obrazy predstavujú cestu do môjho detstva. Pokúšam sa zhmotniť spomienky do telesnosti, do vizuálneho obrazu a jeho umiestnenia v krajine na obraze. Spomienky a návrat do prírody – to sú ďalšie nosné témy, ktoré spoločne s portrétom a jeho interpretáciou v obraze predstavujú môj ateliérový program.
Po rokoch sa vraciam na miesta, kde som prežila svoje detstvo, tentoraz s vlastnými dcérami. Skúmaním vnútornej krajiny portrétovaného (svojich dcér, priateľov, blízkych) a samotnej krajiny, ktorej sme súčasťou, hľadám nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba problematizovať a nanovo uchopiť. Nazdávam sa, že samotné spomienky sú útržkovito subjektívne, krajina môjho detstva nemusí byť taká nedotknuteľná, ako ju vo svojich spomienkach mám uloženú.
Do projektu vstupuje ďalšia rovina čítania, keď sa zaoberám porovnávaním toho, ako vnímajú deti svoje okolie, podnety, zážitky a ako dospelí s odstupom času, vyrovnávaním sa s realitou. Inšpiráciou sú pre mňa osamotené postavy v krajine z obrazov Caspara Davida Friedricha. Záľuba v romantizujúcich námetoch v krajine bude konfrontovaná s osamelými postavami, ktoré krajinou putujú a ‘niečo’ hľadajú.
Zaujímajú ma zmeny, akými prešiel žáner zobrazenia človeka v krajine v maliarskom obraze od čias romantizmu až po súčasné tendencie. Zaujíma ma, ako môže vyobrazená postava reprezentovať svoj vnútorný postoj, ako sa forma zobrazovania mení vplyvom vývoja technológií vo vizuálnom umení a či vôbec v dobe nadprodukcie obrazov, má figurálny obraz výpovednú hodnotu.“
Zaujímavosťou pre naše gemerské reálie istotne je, že Alena Adamíková počas dvoch školských rokov (1998 – 2000) viedla literárno-dramatický odbor v Základnej umeleckej škole v Revúcej. So žiakmi vtedy dosiahla niekoľko zaujímavých divadelných úspechov až po účasť v krajskej prehliadke Zochova divadelná Revúca. V tom období vznikla aj Adamíkovej prvá samostatná výstava v revúckom Mestskom dome kultúry pod názvom Strach má moje oči. Maliarka prešla odvtedy životným i tvorivým oblúkom – dnes má manžela, dve dcéry a vlastnú umeleckú školu. Jej obrazy majú úspech a v umeleckých kruhoch je uznávanou autorkou s nezameniteľným rukopisom. A aké je Adamíkovej krédo? „Túžim maľovať a chcem sa venovať aj deťom. Urobili sme všetko preto, aby to mohlo fungovať...“
Je to dobre, že sa Alena Adamíková po dvadsiatich rokoch vracia do rodnej Revúcej. Na vernisáž príde aj s rodinou a svoje obrazy tu nechá až do konca mája. Príďte!
Viac informácií nájdete na www.alena-adamikova.com alebo www.atelierkompas.com
Juraj Genčanský
MsKS Revúca
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.