Vernisážou sprístupnili 27. januára 2015 popoludní v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote výstavu prác známeho fotografa a cestovateľa z Košíc Ing. Alexandra Jirouška. Vystavené fotografie zachytávajú podoby Rimavsko-sobotského okresu, ktoré autor vyhotovil v minulosti, sa objavujú pod názvom Gemerská Nostalgia. Fotograf Ing. Alexander Jiroušek sa narodil 24. novembra 1934 v Spišskej Novej Vsi. Počas druhej svetovej vojny navštevoval Základnú školu vo východočeskom meste Brandýs nad Orlicí. Po skončení vojny sa vrátil s rodinou – už bez otca, ktorý padol štyri dni pred jej skončením – späť do Spišskej Novej Vsi, kde v roku 1953 ukončil štúdium na gymnáziu. Študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach – Strojníckej fakulte, kde v roku 1959 získal titul strojárskeho inžiniera. Určitý čas pracoval aj vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach ako vedúci propagácie. Od polovice 70. rokov 20. storočia sa venuje výlučne fotografickej tvorbe, ako fotograf samouk. Začínal s malým fotoaparátom nemeckej značky SIDA. Bol to Po roku 1990 založil vlastnú vydavateľskú a fotografickú agentúru a v tejto činnosti pokračuje aj v súčasnosti. S fotoaparátom precestoval nielen Slovensko, ale aj viaceré krajiny sveta – Rusko, najmä horstvo Kaukazu, Španielsko, Japonsko, Grécko, Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko, Maďarsko, Poľsko, štáty bývalej Juhoslávie, Írsko, USA (Minnesota, Arizona), Juhoafrickú republiku… Ich výsledkom je bohatý fotografický archív, sústavne využívaný pri publikačnej i výstavnej tvorbe. Od roku 1975 usporiadal vyše 170 samostatných výstav a zúčastnil sa mnohých kolektívnych fotografických výstav doma i v zahraničí.
Svojou tvorbou sa podieľal na vydaní viac ako 200 publikácií reportážneho, krajinárskeho, historického a vlastivedného charakteru. Jeho fotografie sú súčasťou viacerých publikácií, objavujú sa na pohľadniciach, kalendároch a ďalších tlačovinách. Z publikácií sú to napríklad: Okres Lučenec vo fotografii (1983), Okres Rimavská Sobota (1986), Rimavskou dolinou (druhé vydanie1991), Kraj pod Tatrami v 333 fotografiách (1994), Košice na prelome tisícročí (1998), s Jánom Marcinkom vydali knihu Slovenské rady, vyznamenania, čestné odznaky (2002), s Ivanom Chalupeckým, Michalom Krajnákom a Máriou Novotnou publikáciu Spišský hrad (2003), Slovakia (2007), Slovensko (2010), s Milanom Kolcunom vydali knihu Potulky mestom Košice (2011), Bardejov (2012), s Editou Kušnierovou - Rožňava a okolie (2012), s Milanom Dudášom vydali publikáciu Drevené kostoly, chrámy, zvonice na Slovensku (2013), Košický kraj (2013) a mnohé ďalšie.
O jeho aktivitách v oblasti fotografie svedčia viaceré výstavy. Fotografie pre jednu z nich, o okrese Rimavská Sobota, vznikli v polovici 80. rokov 20. storočia. Časť z nich bola použitá v publikácii vydanej v roku 1986, pod názvom Okres Rimavská Sobota vo farebnej fotografii. V podobe výstavy boli niektoré Jirouškove fotografie verejnosti predstavené v roku 1987 v Mestskom kultúrnom stredisku v Rimavskej Sobote a následne v roku 1988 i vo vtedajšom Gemerskom múzeu, pod rovnomenným názvom Okres Rimavská Sobota vo farebnej fotografii. Repríza tejto výstavy sa uskutočnila aj v partnerskom meste okresu Rimavská Sobota v meste Bátonyternye v Maďarsku. Jeho výstavná činnosť sa zintenzívnila najmä od roku 2004. Kolekcie pod názvom Od Tatier k Dunaju boli okrem Slovenska prezentované v Lisabone, Madride, Bruseli, Ríme, Budapešti, Viedni, Grazi, Krakove, Waršave, Miskolci, Sárospataku, Forli, La Valette, Corku, Galvay, Dubline, Montreale, Washingtone a ďalších mestách USA, ako aj v Juhoafrickej republike – v Kapskom Meste a Pretorii. V Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote okrem vyššie spomenutej výstavy predstavil v roku 2007 cyklus fotografií, pod názvom Od Tatier k Dunaju.
Dosiaľ najväčším ocenením publikačnej tvorby autora je udelenie Európskej ceny za rok 1994, ktorú mu udelila Európska federácia turistickej literatúry so sídlom v Ríme za obrazovú publikáciu Kraj pod Tatrami. Za dlhoročnú fotografickú tvorbu mu v roku 2004 udelili Cenu mesta Košice, v roku 2005 Cenu fair play Slovenského olympijského výboru, za dlhoročnú propagáciu Slovenska a fotografovanie Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, ktorý svojim objektívom zachytáva nepretržite od roku 1967. V roku 2009 mu udelili Cenu predsedu Košického samosprávneho kraja a najvyššie ocenenia Národného osvetového centra v Bratislave – Medailu Daniela Gabriela Licharda.
Vystavené fotografie zachytávajú dobové podoby vtedajšieho okresu Rimavská Sobota a samotného okresného mesta. Po viac ako tridsiatich rokoch ožijú časy minulé, odhalia čo pretrvalo a čo zaniklo. Z tohto pohľadu majú vysokú dokumentačnú hodnotu. Zachytávajú reálie, z ktorých mnohé sú už dávno stratené, iné sú len letmým odleskom v spomienkach pamätníkov, ktoré môžu byť práve takýmito fotografiami oživené či pripomenuté. Poskytujú svedectvo o niekdajšej priemyselno-poľnohospodárskej tradícii regiónu, o čarovnej a krásnej krajine, a tiež o ľuďoch a spoločnosti danej doby. Pre pamätníkov sú tieto fotografie pripomenutím zažitých reálií. Pre tých, čo sú vekom mladší a nezažili ich, ide o sprostredkovanie niekdajších podôb, ktoré svojou inakosťou môžu byť mimoriadne príťažlivé.
Tlačovú správu pripravili: PhDr. Oľga Bodorová (riaditeľka GMM)
a RNDr. Ján Aláč (dokumentátor GMM)
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.