V rámci Dní mesta Rožňava a Dní európskeho kultúrneho dedičstva sa v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave vo štvrtok 17. septembra 2015 slávnostne otvorila výstava s názvom Poézia kameniny. Výstavu otvoril Mgr. Pavol Lackanič, riaditeľ Baníckeho múzea v Rožňave. Autorka výstavy, Sylvia Holečková, v svojom príhovore oboznámila prítomných s históriou kameninovej manufaktúry v Rožňave i so samotnou výstavou. K spestreniu vernisáže prispeli pán Ferenc Ambruš s krátkou poviedkou o zakladateľovi manufaktúry Jánovi Hoffmannovi a žiaci Základnej umeleckej školy v Rožňave s kultúrnym programom.pravdepodobne vyrobeným v Rožňave a ukážke výrobkov ďalšej gemerskej manufaktúry na výrobu kameniny, založenej v roku 1823 v Muráni.
Rožňavská kameninová manufaktúra, po manufaktúre na spracovanie kože založenej v roku 1782, v poradí druhá v Rožňave, bola založená v roku 1810. Manufaktúru založil Ján Hoffmann, rodák z Budína, v objekte na vtedajšej Čučmianskej, dnes Hrnčiarskej ulici. Do roku 1845 bola v rodine svojho zakladateľa, potom ju spravovala akciová spoločnosť. Vo vedení podniku sa vystriedali Štefan Mattyassovsky, Imrich Szontágh, Alexander Dubrovszky, Jakub Weinstein a Fabián Groszmann.
Najväčší rozkvet dosiahla manufaktúra pod vedením Imricha Szontágha. Jej najvýznamnejšie obdobie spadá do rokov 1851 – 1854. Podľa údajov košickej obchodnej komory prestala vyrábať v roku 1905. 
Rožňavská kameninová manufaktúra opierala svoju výrobu o suroviny z neďalekého okolia. Sortiment jej výrobkov bol pomerne bohatý, ich originalitu zabezpečovala slepá značka, známe sú štyri. V najväčšej miere, mimo regionálnych trhov, sa rožňavské výrobky predávali v Budapešti a Debrecíne. Najväčší záujem bol o taniere rôzneho druhu. Na zdobenie sa najčastejšie používali farby modrá, červená, zelená a hnedá. Svoju výrobu manufaktúra orientovala na meštianske domácnosti, neskôr, v snahe udržať sa na trhu čo najdlhšie, začala vychádzať v ústrety vidieckemu vkusu.
Na výstave sú prezentované zbierky Baníckeho múzea v Rožňave, Východoslovenského múzea v Košiciach, Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote a predmety zo súkromných zbierok.
V priestoroch Galérie Baníckeho múzea v Rožňave bude výstava sprístupnená do 23. októbra 2015.
Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave
autorka výstavy
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.