Na Konskom dvore firmy Gemgal v Brzotíne 11. mája 2013 sa konal Ovčiarsky deň so začiatkom o 10 hodine. Úvod patril ľudovej hudbe Gočovan z Gočova, a potom už oficiálne Ovčiarsky deň otvoril pán Szakal, ktorý privítal hostí a poprial všetkým príjemný deň. Vystúpili mažoretky zo ZŠ v Brzotíne a fujaristi z FS Dubina. Moderátor podujatia pán Štefan Gerža odovzdal potom slovo Ing. Jarmile Dúbravskej – predsedníčke Združenia chovateľov oviec a kôz Slovenska, a Ing. Rusnákovi – predsedovi Regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory v Rožňave, ktorí vo svojich príhovoroch pripomenuli význam ovčiarstva na Slovensku. Tak, ako potom spomenul aj pán Gerža, ovca bola domácim zvieraťom už 3000 rokov pred Kristom, teda prv ako pes – priateľ človeka. Okrem toho sú nám všetkým známe slová nielen v porekadlách, prísloviach a piesňach – ovečka „trojaký úžitok“: vlna (plátno, odev), mäso (poživeň) a mlieko (syr, bryndza, žinčica).
Následne návštevníkom riaditeľka GOS v Rožňave Helena Novotná predstavila grófa Tašiho – jazvečíka – potomka to grófskeho jazvečíka rodu Andrássyovcov a predstavila projekt Tašíkovo, zastrešený VÚC Košice, zameraný na poznávanie regiónov Gemera a Abova. K prítomným sa prihovoril aj starosta obce Brzotín pán Gášpár. Program na tribúne gradoval vystúpením súborov Haviarik Rožňava, mužskou speváckou skupinou FS Dubina, DFS Borostyán z Drnavy, rómskymi tancami v podaní žiačok ZŠ Brzotín, FS Gočovan z Gočova, FS Dubina z Rožňavy, FS Búzavirág, FS Borostyán, ktorí prítomných návštevníkov obveseľovali počas celého dňa.
Po celý čas prebiehala súťaž vo varení bryndzových halušiek. Súťažili družstvá z reštaurácie Biely kôň, Gočova, združenia Krasturist a Gočaltova. Nakoľko sme odišli skôr, výsledky súťaže nepoznáme.
V celom areáli spoločnosti Gemgal sa nachádzalo množstvo stánkov s remeselníckymi výrobkami – hrnčiarstvo, tkané koberce, včelí med, hračky z dreva, paličkovaná čipka, maľované obrazy a pod. Taktiež sme navštívili stánok dôchodcov a Čemadoku z Brzotína, ktorí ponúkali vynikajúce domáce koláče, Hrhovčania ponúkali sušené ovocie a taktiež sme zaregistrovali aj firmu PURINA z Jesenského, ktorá ponúkala kŕmne zmesi. Neodmysliteľnou súčasťou bola aj prezentácia poľnohospodárskej techniky od firmy CLAAS, ktorá funguje už od roku 1913.
Ale hlavne čo nás na Ovčiarsky deň lákalo, bola prezentácia Gemerských salašníkov – výroba ovčieho syra a výrobkov z neho. Predstavili sa Poľnohospodárske družstvo Vlachovo, PD Gemerská Poloma, PD Silica, PD Markušovce a pán Zagiba z Pače, ktorí ponúkali svoje výrobky nielen na ochutnávku, ale aj na predaj. Skvele nám chutila žinčica, čerstvý syr a pravá májová bryndza. Sprievodnými akciami na Ovčiarskom dni bola aj súťaž v držaní jedného litra žinčice v črpáku na čas, vypitie jedného litra žinčice na čas, ukážka strihania a dojenia oviec, jazda na koňoch, či prezentácia hrabavej hydiny. Samozrejme k výbornej atmosfére prispel aj vynikajúci baraní guláš, ktorý podávala p. Milka Kalinová.
Všetko som v tej horúčave a množstve ľudí nestihol, ale prežil som fantastickú sobotu, čo sa týka nielen dobrej nálady, ale aj „papkania“ a taktiež aj pochytenia veľmi dôležitých informácií z danej oblasti. Hoci som tam nebol až do konca, prinášam vám niekoľko záberov vo fotogalérii. Vyslovujem veľkú vďaku organizátorom, účinkujúcim a všetkým, ktorí sa podieľali na tejto prezentácii. Tento článok si dovolím zakončiť svojou myšlienkou: „Bodaj by sa Slovensko vrátilo k ovčiarstvu, tak ako to bolo v minulosti“.
Ing. Milan Kupčo
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.