Železničná trať Slavošovce – Tisovec, ktorá doteraz nebola dokončená a neprešiel ňou ani jeden vlak, je v súčasnosti známa najmä spriechodňovaním slavošovského tunela Pod Homôlkou a pri Magnezitovciach. Trať síce nie je dokončená, hoci zostávalo už len uloženie podvalov a koľajníc, ale pre súčasníkov poskytuje možnosť využitia najmä pre rôzne turistické účely. Vlaňajšia akcia Slavošovčanov dokonca preukázala možnosť tunel využiť i na organizovanie koncertov.
Málokto však asi vie, že vzniku tohto technického diela – i keď nedokončenému - napomohla pred 70 rokmi existencia pracovného tábora, ktorý sa nachádzal v Revúcej. Vďaka zanietenému historikovi Dušanovi Dubovskému dnes o ňom vieme viac nielen z historických dokumentov, ale aj vďaka autentickým fotografiám, ku ktorým sa pán Dubovský náhodou dostal v podkroví jedného domu v Revúcej a doteraz ich opatruje. Už druhýkrát pripravil vzácnu výstavu záberov a poskytol ich takto najmä mladšej generácii, ale i starším, aby videli za akých podmienok železničná trať od Slavošoviec po Tisovec vznikala a čo sa z nej zachovalo.
Použime pre bližšie osvetlenie čo vlastne bol Pracovný tábor v Revúcej článok pána Dušana Dubovského, ktorý uverejnili Revúcke listy vo svojom štvrtom čísle roku 2013.
Súčasťou histórie Revúcej je aj pracovný útvar, ktorého 70. výročie zriadenia si pripomíname v marci tohto roku. Počas obdobia Slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, ktorá si svoje dejiny začala písať od 14.3.1939, v Revúckom okrese na určitú dobu nastalo oživenie pracovných príležitostí až tak, že sa z chudobnej doliny vytratila nezamestnanosť. Bolo tu možné získať prácu aj pri výstavbe železničných tratí Slavošovce - Lubeník (Chyžná Voda) a najmä Revúca - Tisovec. Dostatok pracovných príležitostí potvrdil časopis Nový svet, ktorý 14.12.1940 napísal, že: „Nová železnica Tisovec – Revúca - Slavošovce bude takým dobrodením pre okres, že celý život sa podstatne zmení. Keď dnes môžeme povedať, že v okrese niet nezamestnaných, o krátky čas bude nebezpečenstvo, že pracovných síl nebude...“ Niektorí Revúčania boli proti budovaniu železnice a zdôvodňovali to tým, že: "Kravy by se nám zošälili.“
Hoci s výstavbou tejto trate sa revúcke zastupiteľstvo zaoberalo už 22.11.1924, prípravné práce sa rozbehli až 10.11.1940. Výstavby trate sa ujala podnikateľská firma Ing. Ladislav Hits. Vládny komisár v Revúcej na jar 1941 jej povolil vlastným nákladom upraviť podkrovie hlavnej a jedálenskej budovy mestských kúpeľov tak, aby v nich mohli byť obytné priestory. K urýchleniu výstavby železničnej trate mali pomôcť lacné pracovné sily. To bol dôvod k založeniu Pracovného útvaru v Revúcej. Ministerstvo vnútra 1.3.1943 podpísalo zmluvu s firmou Ing. Ladislav Hits o vzniku spomínaného útvaru.
Tieto útvary boli osobitnou formou nútenej táborovej koncentrácie v období vtedajšej Slovenskej republiky. Vytvárali ich pre nezamestnané osoby - pre asociálov - vo veku od 18 do 60 rokov, ktoré nemohli zaradiť do zvláštnej zložky slovenskej brannej moci, čiže pre Židov a najmä Rómov. Ich pracovná povinnosť trvala 2 mesiace v roku. 
Na dodržiavanie poriadku v pracovnom útvare a na jeho pracoviskách dohliadali ozbrojení členovia Hlavného veliteľstva žandárstva, expozitúry v Revúcej. Mali nabité zbrane a pri narušení poriadku ich mohli používať. Pre 110-120 osôb postavili v miestnej časti Maša dva drevené baraky z neohobľovaných dosiek, sčasti obitých izolačnou hmotou. Táboristi, ako Revúčania asociálne osoby nazývali, mali ubytovanie pre 80-100 osôb aj v Muránskej Dlhej Lúke. Ak bolo málo postelí, museli spať po dvoch. V letných mesiacoch pracovali denne viac ako10 hodín (v zimných mesiacoch takmer 8 hodín) v ťažkých podmienkach na výstavbe železničnej trate medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Najvyšší počet asociálov v útvare - 284, z toho 154 Rómov bol v septembri 1943. Najnižší počet - len 53, z toho 30 Rómov bol vo februári 1944.
Na jar ministerstvo vnútra vydalo inštrukcie pre postupné zrušenie útvaru. Zakrátko, 10.6.1944 bol Pracovný útvar v Revúcej zlikvidovaný. Niektorí z asociálov boli prepustení na slobodu, iných transportovali do Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom a najväčšia časť z nich ušla. O dobre vykonanej práci, na ktorej sa podieľali aj asociálne osoby, nás presviedča dielo v meste známe ako "násyp", jeho oporné múry, priepusty a tunely, ktoré sa zachovali až dodnes.
Bližšie informácie o Pracovnom útvare v Revúcej môžete získať na výstave fotografií a dokumentov, ktorá je v mesiacoch marec - máj inštalovaná v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Dušan Dubovský
Foto: archív D. Dubovského a Karol Žigo
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.