Železničná trať Slavošovce – Tisovec, ktorá doteraz nebola dokončená a neprešiel ňou ani jeden vlak, je v súčasnosti známa najmä spriechodňovaním slavošovského tunela Pod Homôlkou a pri Magnezitovciach. Trať síce nie je dokončená, hoci zostávalo už len uloženie podvalov a koľajníc, ale pre súčasníkov poskytuje možnosť využitia najmä pre rôzne turistické účely. Vlaňajšia akcia Slavošovčanov dokonca preukázala možnosť tunel využiť i na organizovanie koncertov.
Málokto však asi vie, že vzniku tohto technického diela – i keď nedokončenému - napomohla pred 70 rokmi existencia pracovného tábora, ktorý sa nachádzal v Revúcej. Vďaka zanietenému historikovi Dušanovi Dubovskému dnes o ňom vieme viac nielen z historických dokumentov, ale aj vďaka autentickým fotografiám, ku ktorým sa pán Dubovský náhodou dostal v podkroví jedného domu v Revúcej a doteraz ich opatruje. Už druhýkrát pripravil vzácnu výstavu záberov a poskytol ich takto najmä mladšej generácii, ale i starším, aby videli za akých podmienok železničná trať od Slavošoviec po Tisovec vznikala a čo sa z nej zachovalo.
Použime pre bližšie osvetlenie čo vlastne bol Pracovný tábor v Revúcej článok pána Dušana Dubovského, ktorý uverejnili Revúcke listy vo svojom štvrtom čísle roku 2013.
Súčasťou histórie Revúcej je aj pracovný útvar, ktorého 70. výročie zriadenia si pripomíname v marci tohto roku. Počas obdobia Slovenskej republiky, prvého slovenského štátu, ktorá si svoje dejiny začala písať od 14.3.1939, v Revúckom okrese na určitú dobu nastalo oživenie pracovných príležitostí až tak, že sa z chudobnej doliny vytratila nezamestnanosť. Bolo tu možné získať prácu aj pri výstavbe železničných tratí Slavošovce - Lubeník (Chyžná Voda) a najmä Revúca - Tisovec. Dostatok pracovných príležitostí potvrdil časopis Nový svet, ktorý 14.12.1940 napísal, že: „Nová železnica Tisovec – Revúca - Slavošovce bude takým dobrodením pre okres, že celý život sa podstatne zmení. Keď dnes môžeme povedať, že v okrese niet nezamestnaných, o krátky čas bude nebezpečenstvo, že pracovných síl nebude...“ Niektorí Revúčania boli proti budovaniu železnice a zdôvodňovali to tým, že: "Kravy by se nám zošälili.“
Hoci s výstavbou tejto trate sa revúcke zastupiteľstvo zaoberalo už 22.11.1924, prípravné práce sa rozbehli až 10.11.1940. Výstavby trate sa ujala podnikateľská firma Ing. Ladislav Hits. Vládny komisár v Revúcej na jar 1941 jej povolil vlastným nákladom upraviť podkrovie hlavnej a jedálenskej budovy mestských kúpeľov tak, aby v nich mohli byť obytné priestory. K urýchleniu výstavby železničnej trate mali pomôcť lacné pracovné sily. To bol dôvod k založeniu Pracovného útvaru v Revúcej. Ministerstvo vnútra 1.3.1943 podpísalo zmluvu s firmou Ing. Ladislav Hits o vzniku spomínaného útvaru.
Tieto útvary boli osobitnou formou nútenej táborovej koncentrácie v období vtedajšej Slovenskej republiky. Vytvárali ich pre nezamestnané osoby - pre asociálov - vo veku od 18 do 60 rokov, ktoré nemohli zaradiť do zvláštnej zložky slovenskej brannej moci, čiže pre Židov a najmä Rómov. Ich pracovná povinnosť trvala 2 mesiace v roku. 
Na dodržiavanie poriadku v pracovnom útvare a na jeho pracoviskách dohliadali ozbrojení členovia Hlavného veliteľstva žandárstva, expozitúry v Revúcej. Mali nabité zbrane a pri narušení poriadku ich mohli používať. Pre 110-120 osôb postavili v miestnej časti Maša dva drevené baraky z neohobľovaných dosiek, sčasti obitých izolačnou hmotou. Táboristi, ako Revúčania asociálne osoby nazývali, mali ubytovanie pre 80-100 osôb aj v Muránskej Dlhej Lúke. Ak bolo málo postelí, museli spať po dvoch. V letných mesiacoch pracovali denne viac ako10 hodín (v zimných mesiacoch takmer 8 hodín) v ťažkých podmienkach na výstavbe železničnej trate medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Najvyšší počet asociálov v útvare - 284, z toho 154 Rómov bol v septembri 1943. Najnižší počet - len 53, z toho 30 Rómov bol vo februári 1944.
Na jar ministerstvo vnútra vydalo inštrukcie pre postupné zrušenie útvaru. Zakrátko, 10.6.1944 bol Pracovný útvar v Revúcej zlikvidovaný. Niektorí z asociálov boli prepustení na slobodu, iných transportovali do Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom a najväčšia časť z nich ušla. O dobre vykonanej práci, na ktorej sa podieľali aj asociálne osoby, nás presviedča dielo v meste známe ako "násyp", jeho oporné múry, priepusty a tunely, ktoré sa zachovali až dodnes.
Bližšie informácie o Pracovnom útvare v Revúcej môžete získať na výstave fotografií a dokumentov, ktorá je v mesiacoch marec - máj inštalovaná v Múzeu Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Dušan Dubovský
Foto: archív D. Dubovského a Karol Žigo
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.