A ako vníma samotná autorka vystavovaných obrazov slová „obraz sa musí namaľovať sám“? „Možno by som to zamenila za Obraz maľuje duša,“ hovorí Silvia a pokračuje, “lebo tá je "motorom" pre vznik obrazu. Duša musí byť vnímavá a hlavne by mala mať v sebe dostatok lásky. Lásky, aj keď je krásne, ale aj keď "slnko" práve nesvieti. Nie je dôležitý detail, ale výsledok. Tak, aby z obrazu prúdila energia a od prijímateľa sa vracala späť do obrazu. Vtedy je obraz "nabitý" a môže vysielať množstvo energie, aj inej, ako to bolo pri jeho "zrode". Najväčšou "zásobárňou" inšpirácií poskytuje príroda, lebo v nej je chrám pokoja ticha a nekončiaceho života. Dôležité sú však aj sny, lebo aj v nich je veľa inšpirácií a proroctiev do ďalšej tvorby. No nemenej dôležitá je láska, ako na zemi, tak i v nebi. Nebo nezačína v oblakoch, ale pri steblách trávy, preto je dôležité si uvedomiť, že i tu všade kráčame v nebi... Je dôležité nájsť nebo aj tu, v steblách trávy a život je potom krajší a farebnejší, nie len v obrazoch,“ prezradila mladá, vnímavá, talentovaná a citlivá Silvia, ktorá nechce byť všedná, chce mať svoj „vlastný rukopis“.
Ona sama sa však ešte stále formuje a spokojná sama so sebou nie je. Je ale nesmierne rada, ak jej obrázky, jej drobné dielka, ako ich skromne pomenovala, oslovia aj iných a urobia radosť, či pomôžu načerpať z nich energiu. Vtedy to vníma ako zadosťučinenie.
Pozývame všetkých milovníkov výtvarného umenia, čitateľov i náhodných návštevníkov knižnice do priestorov Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave na bezplatnú prehliadku výstavy obrazov mladej výtvarníčky Silvii Ujházy, ktorá je sprístupnená počas výpožičných hodín knižnice do 30. mája 2012.
Tatiana Bachňáková
{gallery}kultura/roznava/ujhazy{/gallery}
{jcomments on}





















V Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave v piatok 4. mája 2012 slávnostne otvorili výstavu obrazov mladej výtvarníčky Silvii Ujházy s názvom „Moje drobné dielka“. Výstava potrvá do 30.mája 2012. Silvia Ujházy vyrastala v krásnej prírode „na samotke pri lese“ pri mestečku Dobšiná neďaleko mesta Rožňava. Pod dohľadom starej mamy objavila svoje zanietenie pre farbičky. Na základnej škole ju v tejto záľube podporoval skvelý učiteľ výtvarnej výchovy pán Reiprich, ktorý ju učil novým technikám a pravidelne zapájal do výtvarných súťaží. Veril v jej talent. Na gymnáziu sa prvýkrát zúčastnila niekoľkých už vážnejších spoluautorských výstav. Tu sa začala formovať jej cesta. V tom čase
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.