vývinu impulz, energiu a smer. Medzi nimi zohral jednu z kľúčových úloh maliar Michal Jakabčic  (l930 - 2001).
Možno povedať, že tento rodák z rázovitého Klenovca neďaleko Tisovca a Rimavskej Soboty, zbavený nánosov generačných doktrín, stojí so svojím celoživotným dielom  rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskú maľbu v uplynulom období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, že sú nenapodobiteľné. Jeho maliarske začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Ako  už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista, tiež klenovský rodák Vladimír Mináč, "... Jakabčic bol poučený svetom, ale nemohol a nechcel sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie, že táto matéria ostáva jeho osudom." Nemožno pritom obísť fakt, že ho lákala senzibilita modernej maľby - Paul Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 - l955). Po skončení Gymnázia v Rimavskej Sobote v jeho ateliéri absolvoval tzv. čestný rok. Neskôr na neho vplývali skúsenosti expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla, či Henriho Rousseaua, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a "zarámoval" ho do svojich obrazov ako do večnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, na pohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Tam, niekde mimo nás... Aj preto sa v jeho prípade pripomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica, už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme treba pripočítať hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa. Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu, súčasná neorealistická maľba, hyperrealizmus atď.. Michal Jakabčic, tak ako oni nikdy neopustil "dokonalú" maľbu vlastných predstáv a fantázie, vlastný nepoškvrnený biely sen, ktorým  vstúpil do dejín moderného slovenského maliarstva. Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Majú svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a v tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané Michal Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. Také sú jeho figúry žien vznášajúce sa v priestore, ktoré sa stávajú účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku. Také sú jeho predmety vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi odohráva zvláštny, magický dialóg. A také sú napokon aj jeho bytosti  "s vážnymi a múdrymi očami prorokov." Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmosférou modrého kohútieho rána a to s krehkou príťažlivosťou mesiaca, kde mrazivý svit tajomného strieborného kotúča je plný na počudovanie malých, krehkých, zamatovo mäkkých obláčikov. Sú to obrazy plné snového  pokoja. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity úžasu s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto jeho snažením sa skrýva jeho raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár - tvár maliara, ktorého jedinou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku...
Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cannes sur Mere, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne, Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v rokoch 1971 a 1980, Cenu Cypriána Majerníka v rokoch 1969, 1972, Hlavnú cenu na Medzinárodnom bienále maľby v Košiciach v roku 1976 a predovšetkým Zlatú medailu (Grand Prix) na Jesennom salóne (Salon d Automne) v Paríži v roku 1983, a to  v silnej medzinárodnej konkurencii !
V Jakabčicovom prípade je hlavnou osnovou jeho imaginácie realizácia fantazijných predstáv, vyvierajúcich z najhlbších vrstiev umelcovej psychiky. Jeho maliarstvo tak patrí k tomu typu tvorby, kde predstava sa napája na realitu a údaje z nej plynúce spája do nových obrazových celkov. Dominantnú úlohu v nich zvyčajne zohráva jedna farba, z ktorých najmä v posledných rokoch prevláda biela (ide o tzv. biele obrazy podčiarkujúce duchovný priestor, kde sa odohrávajú zobrazené výjavy na pomedzí reality a mystiky). Napokon Michal Jakabčic tiež vedel, že "fin de siécle" 20. storočia bol rovnako zamračenou dobou samotárskych stroskotancov života, ako to bolo pred sto rokmi. Že všetci v podstate túžime po zblížení a po troche nehy a lásky. A že neznesiteľná, dusná, malicherná atmosféra doby vždy viedla v histórii k apatii, k nostalgii, k útekom z každodennosti, k stavom ktoré hrozili a hrozia pocitom hriechu a neresti. A ktoré niekedy nútia človeka v jeho zúfalstve, aby sa obracal o pomoc k temným silám ópia nezmyslov a nevedomostí. To je tiež dôvod, prečo stále znova znásoboval vo svojej tvorbe imaginatívny prejav. Robil to preto, aby rozvíril vody stojacej stagnácie myslenia a vedomia usadené v kale korupcie a dezilúzie, ktorá sprevádza tento svet a jeho ľudstvo na našej každodennej púti do neznáma. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj slová, ktoré vyriekol už Eugéne Delacroix : " Skutočný maliar je iba ten za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe... Michal Jakabčic svoj sen nosil a odkrýval na plátnach obrazov takmer päť desaťročí. Bez ohľadu na to, či si to niekto všímal viac, alebo menej. Dokonca i bez ohľadu na vnucovanie cudzích názorov: raz zo strany jedných, potom zo strany druhých. Vplyvných a mocných. Vždy maľoval tak ako vedel a chcel maľovať iba on.
Snaží sa na to poukázať aj výstava umelcových obrazov usporiadaná v Gemersko–malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, ktorej vernisáž  sa uskutoční 5. mája t.r. a výstava potrvá v priestoroch tohto múzea celý mesiac. Verím, že stane významnou kultúrnou udalosťou regiónu v tomto roku. Okrem iného aj preto, že obrazy spomínaného umelca prinášajú maliarsky odkaz významného rodáka z tohto regiónu, a pripomínajú tak vynikajúcu umeleckú osobnosť, ktorá sa navždy zapísala do dejín slovenského umenia a slovenskej kultúry vôbec.                                                                                              Ľubomír    P o d u š e l

Vystavené diela sú zapožičané z týchto inštitúcií: Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Galéria M. A. Bazovského, Trenčín, Kysucká galéria, Čadca, Považská galéria umenia, Žilina, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Galéria mesta Bratislavy a zo súkromného vlastníctva: Ladislav Moško a Matúš Jakabčic.

{jcomments on}