Vo výstavných priestoroch Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa dňa 5. mája 2011 o 15.00 hod. uskutoční vernisáž výstavy: Michal Jakabčic - Biely sen. Výstava sa koná pod záštitou predsedu BBSK Ing. Vladimíra Maňku v rámci podujatí Dni mesta Rimavská Sobota a Noc múzeí a galérií 2011. Kurátorom výstavy je PhDr. Ľubomr Podušel, CSc. Hudobným hosťom je Matúš Jakabčic. Výstava potrvá do 12. júna 2011.Možno povedať, že tento rodák z rázovitého Klenovca neďaleko Tisovca a Rimavskej Soboty, zbavený nánosov generačných doktrín, stojí so svojím celoživotným dielom rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskú maľbu v uplynulom období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, že sú nenapodobiteľné. Jeho maliarske začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Ako už dávnejšie postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista, tiež klenovský rodák Vladimír Mináč, "... Jakabčic bol poučený svetom, ale nemohol a nechcel sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie, že táto matéria ostáva jeho osudom." Nemožno pritom obísť fakt, že ho lákala senzibilita modernej maľby - Paul Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (l949 - l955). Po skončení Gymnázia v Rimavskej Sobote v jeho ateliéri absolvoval tzv. čestný rok. Neskôr na neho vplývali skúsenosti expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca Chagalla, či Henriho Rousseaua, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a "zarámoval" ho do svojich obrazov ako do večnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, na pohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvláštny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Tam, niekde mimo nás... Aj preto sa v jeho prípade pripomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica, už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme treba pripočítať hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa. Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu, súčasná neorealistická maľba, hyperrealizmus atď.. Michal Jakabčic, tak ako oni nikdy neopustil "dokonalú" maľbu vlastných predstáv a fantázie, vlastný nepoškvrnený biely sen, ktorým vstúpil do dejín moderného slovenského maliarstva. Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne. Majú svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a v tvare. To všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané Michal Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. Také sú jeho figúry žien vznášajúce sa v priestore, ktoré sa stávajú účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku. Také sú jeho predmety vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi odohráva zvláštny, magický dialóg. A také sú napokon aj jeho bytosti "s vážnymi a múdrymi očami prorokov." Sú to obrazy plné spirituality, kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zázračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmosférou modrého kohútieho rána a to s krehkou príťažlivosťou mesiaca, kde mrazivý svit tajomného strieborného kotúča je plný na počudovanie malých, krehkých, zamatovo mäkkých obláčikov. Sú to obrazy plné snového pokoja. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity úžasu s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto jeho snažením sa skrýva jeho raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár - tvár maliara, ktorého jedinou túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a poriadku...
Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cannes sur Mere, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne, Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v rokoch V Jakabčicovom prípade je hlavnou osnovou jeho imaginácie realizácia fantazijných predstáv, vyvierajúcich z najhlbších vrstiev umelcovej psychiky. Jeho maliarstvo tak patrí k tomu typu tvorby, kde predstava sa napája na realitu a údaje z nej plynúce spája do nových obrazových celkov. Dominantnú úlohu v nich zvyčajne zohráva jedna farba, z ktorých najmä v posledných rokoch prevláda biela (ide o tzv. biele obrazy podčiarkujúce duchovný priestor, kde sa odohrávajú zobrazené výjavy na pomedzí reality a mystiky). Napokon Michal Jakabčic tiež vedel, že "fin de siécle" 20. storočia bol rovnako zamračenou dobou samotárskych stroskotancov života, ako to bolo pred sto rokmi. Že všetci v podstate túžime po zblížení a po troche nehy a lásky. A že neznesiteľná, dusná, malicherná atmosféra doby vždy viedla v histórii k apatii, k nostalgii, k útekom z každodennosti, k stavom ktoré hrozili a hrozia pocitom hriechu a neresti. A ktoré niekedy nútia človeka v jeho zúfalstve, aby sa obracal o pomoc k temným silám ópia nezmyslov a nevedomostí. To je tiež dôvod, prečo stále znova znásoboval vo svojej tvorbe imaginatívny prejav. Robil to preto, aby rozvíril vody stojacej stagnácie myslenia a vedomia usadené v kale korupcie a dezilúzie, ktorá sprevádza tento svet a jeho ľudstvo na našej každodennej púti do neznáma. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj slová, ktoré vyriekol už Eugéne Delacroix : " Skutočný maliar je iba ten za ktorého hovorí predovšetkým imaginácia, aby odkryla svet, ktorý človek nosí v sebe... Michal Jakabčic svoj sen nosil a odkrýval na plátnach obrazov takmer päť desaťročí. Bez ohľadu na to, či si to niekto všímal viac, alebo menej. Dokonca i bez ohľadu na vnucovanie cudzích názorov: raz zo strany jedných, potom zo strany druhých. Vplyvných a mocných. Vždy maľoval tak ako vedel a chcel maľovať iba on.
Snaží sa na to poukázať aj výstava umelcových obrazov usporiadaná v Gemersko–malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, ktorej vernisáž sa uskutoční 5. mája t.r. a výstava potrvá v priestoroch tohto múzea celý mesiac. Verím, že stane významnou kultúrnou udalosťou regiónu v tomto roku. Okrem iného aj preto, že obrazy spomínaného umelca prinášajú maliarsky odkaz významného rodáka z tohto regiónu, a pripomínajú tak vynikajúcu umeleckú osobnosť, ktorá sa navždy zapísala do dejín slovenského umenia a slovenskej kultúry vôbec. Ľubomír P o d u š e l
Vystavené diela sú zapožičané z týchto inštitúcií: Oravská galéria v Dolnom Kubíne, Galéria M. A. Bazovského, Trenčín, Kysucká galéria, Čadca, Považská galéria umenia, Žilina, Stredoslovenská galéria v Banskej Bystrici, Galéria mesta Bratislavy a zo súkromného vlastníctva: Ladislav Moško a Matúš Jakabčic.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.