Historicky prvý Svetový deň spiny bifidy a hydrocefalu, ktorý sa konal 25.októbra 2012 bol ustanovený na Valnom zhromaždení Medzinárodnej federácie pre spina bifida a hydrocefalus (International Federation for spina bifida and hydrocephalus – IF) v Guatemale v roku 2011. Výstavou fotografií sme chceli priblížiť návštevníkom knižnice tento zdravotný problém ľudí, ktorí sú aj napriek tomu výnimoční, šikovní. Hlavným je odovzdať svetu silný odkaz, že deti narodené so spinou bifidou a hydrocefalom vyrastú v deti, ktoré majú rovnaké ambície ako ostatné deti. „S diagnózou spina bifida (rázštep chrbtice ) žije i paralympijská víťazka v streľbe zo vzduchovej pušky (Peking 2008) - Veronika Vadovičová a držiteľka striebornej paralympijskej medaily z Londýna 2012,“ povedal zanietený člen OZ Marek Krajňák.
Na Slovensku vzniklo Občianske združenie pod názvom Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus, Občianske združenie, ktoré je zatiaľ jediné na Slovensku. Iniciátorom vzniku OZ a jeho prvým dobrovoľníkom je detský chirurg, MUDr. František Horn, PhDr. OZ robí osvetu spoločnosti o týchto diagnózach, šíri pozitívny pohľad na ľudí s týmito diagnózami, vydáva informačné materiály, poskytuje alebo sprostredkováva poradenstvo od prenatálneho obdobia až po dospelý vek. Osobitný záujem venuje rodinám s novonarodeným dieťatkom so SB,H, ktorým sa snaží poskytnúť prepotrebné informácie, podporu a pomoc pri zorientovaní sa v neľahkej situácii. Významné miesto v OZ zohrávajú samotní rodičia – predovšetkým matky detí, ktoré si medzi sebou radia, pomáhajú a vítajú každú novinku. So svojimi pocitmi sa podelila aj pani Turčeková: „Ja ako matka dieťaťa so spinou bifidou a hydrocefalom som rada, že na Slovensku máme organizáciu, ktorá nám vie pomôcť. Vďaka silnej odbornej i ľudskej podpore, ktorú dáva občianske združenie Slovenská spoločnosť pre spina bifida a/alebo hydrocefalus slovenským rodinám žijúcim s dieťaťom so spinou bifidou alebo hydrocefalom sa darí dávať týmto rodinám nádej v krajší zajtrajšok“.
Výstava fotografií vznikla spontánne a sme radi, že jeden z členov OZ Marek Krajňák z Rožňavy nás oslovil s požiadavkou, či by sa našiel termín a priestor. Otvorenie sme riešili trochu netradične a to v priestore centrálnej výpožičky, kde nič netušiaci návštevníci boli nenásilnou formou „vtiahnutí“ do priameho deja. Výstava ukázala odhodlanie, odvahu a tvrdú prácu ľudí s touto chorobou, rodiny, lekárov a priateľov. Doplnil ju i informačný bulletin o zrealizovanom projekte s názvom „Samostatne na kolesách“, ktorý vznikol za finančnej podpory z grantu „Hodina deťom“ spravovaného Fondom pre deti Slovenska, ako i informačný leták pre budúce mamičky, ktoré by nemali zabúdať, akú dôležitú úlohu zohráva v tehotenstve kyselina listová.
A na záver týchto pár informatívnych riadkov o výstave netradičných fotografií odporúčam navštíviť webovú stránku www.sbah.sk, kde hneď v jej úvode sú striedajúce sa mottá tohto OZ, ktoré nás nútia zamyslieť sa nad nimi. Veď uvážte sami : „Meníme strach z nepoznania na priateľstvo“, „Žiadne ciele nie sú príliš vysoké“ alebo „Hľadáme spoločnú cestu do radostnej budúcnosti“. Verím, že budúci rok sa v knižnici stretneme opäť a že pozvanie prijme aj niekto z radu odborníkov.
Tatiana Bachňáková
Gemerská knižnica
Pavla Dobšinského v Rožňave
FOTOGALÉRIA Z OTVORENIA VÝSTAVY
{jcomments on}
































V Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave sme sprístupnili v mesiaci október pre širokú verejnosť výstavu netradičných fotografií o živote detí i dospelých s diagnózou spina bifida a hydrocefalus, ktorá trvala do 16.11.2012.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.