(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského Rožňava – tlačová správa) – Stráviť takmer celý jeden deň pri knihách si pomaly dnes už ani nevieme predstaviť. Počítač v zamestnaní dospelých je takmer samozrejmosť a vo voľných chvíľach detí ani nehovoriac. Internet, ako taký, zasiahol naše domácnosti a takmer úplne vytlačil z nich knihy. Je to celospoločenský a niekoľkoročný problém. Príbehy a udalosti z každodenného života detí plných humoru a vtipu, pohľad na detstvo, dospievanie i dospelosť, ale aj to, ako vznikali knihy a k nim ilustrácie, bude znieť sálou Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského 
Kniha pre niekoho znamená silu premeniť zlú náladu na dobrú, iní ju považujú za zdroj informácií a ďalším pomáha rozvíjať fantáziu, predstavivosť, či jednoducho oddych. Výrazný vplyv na rozvoj osobnosti má čítanie deťom v útlom veku. Tu sa formuje prvý vzťah ku knihe. „Výlety do rozprávkového sveta fantázie si zaslúžia všetky deti. A my v knižnici im chceme prostredníctvom písmeniek ukázať, kde sa ukrýva pomyslená taška plná vitamínov pre dušu“ - povedala riaditeľka knižnice Mgr. Iveta Kyselová. "Z roka na rok zisťujeme, že deti majú problém s vyjadrovaním a so zopakovaním podľa vlastných slov toho, čo počuli. Osobné kamarátstva vymenili za "chatovanie" s neznámymi cez počítač, kde teda aj pravopis nie je vôbec pravopis" - prezradila pracovníčka úseku hudby a umenia Tatiana Bachňáková.
Klára Jarunková patrí medzi najväčšie osobnosti vo svete detských spisovateľov. Debutovala zbierkou humoristických čŕt a poviedok zo školského prostredia Hrdinský zápisník v roku 1960. Diela ako Jediná a Brat mlčanlivého Vlka sa vďaka 70 prekladom stali súčasťou zlatého fondu svetovej literatúry pre deti a mládež. Stala sa niekoľkokrát laureátkou viacerých medzinárodných ocenení. Jej knihy vyšli v 39 jazykoch sveta vo vyše 150 vydaniach. Daniela Zacharová vyštudovala oddelenie krajinárskej a figurálnej kompozície na VŠVU v Bratislave. Študovala u profesora Želibského a Vincenta Hložníka.
Vďaka mame mala blízko ku knihám. V utorok nazrieme do domácnosti Jarunkových, kde nebola núdza o pekné slovo, veľa lásky, milých ľudí, pomoc či ústretovosť. Kreslené vtipy začala vymýšľať už ako šestnásťročná. A o ten prvý, časopisecký sa s prítomnými deťmi rada podelí. Veď, čo už len môže spôsobiť taká banánová šupka pohodená kdesi na zemi, si viete sami predstaviť. Dať to do podoby kresleného humoru nie je na prvý pohľad taká ľahká vec. Čím všetkým musela prejsť akademická maliarka, alebo ako sa jej ilustrovali mamine knihy, to budú aj zvedavé otázky pracovníkov knižnice, ktorí sa na toto stretnutie tešia.Slávnostné otvorenie výstavy o Kláre Jarunkovej a beseda s jej dcérou Danielou Zacharovou, akademickou maliarkou, ilustrátorkou a karikaturistkou o jej tvorbe je jedno z podujatí v rámci Dní Rožňavy ktoré organizuje mesto Rožňava. Uskutoční sa 1. februára 2011 v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského. Výstava potrvá do 31. marca
Kontakt: Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave : 058 788 09 11 , 058 788 09 17, mail : , , www.kniznica-rv.sk, www.roznava.sk.
Tatiana Bachňáková,
Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.