Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote na záver roka ponúka výstavu výtvarných diel mladého výtvarníka Mgr. art. Zoltána Agócsa „Zobrazovanie priestorových zákonitostí, uchopenie pocitu z priestoru, práca vreálnom čase a priestore,tosú parametre zúčastňovania sa celého subjektívneho bytia, teda prepis priestoru priestorom vpriestore".(AGÓCS, Z.Priestor života-život priestoru.2014, s. 33)
Úvodná myšlienka Zoltána Agócsa o vzťahu života a umenia výstižne definuje podstatu jeho maliarskej práce, vychádzajúcej zosamotného uvedomenia si priestoru, v ktorom sa autor nachádza (a ktorého je súčasťou), jeho parametrova významových rovín, ktoré na seba prirodzene nabaľuje v tvorivom myšlienkovom procese. Práve umelcovi vlastné divergentné myslenie je dôležitou podmienkou vzniku malieb, zosobňujúcich (zhmotňujúcich) myšlienkovú transformáciu videnej reality, v ktorých všetky stavebné výrazové prvky podliehajú cieľu vzájomne prepojiť rôzne kontexty života, neraz s prvkom irónie či nadsádzky. Kontextualita a vzťah priestoru a plochy sa tak stávajú podmienkou vzniku Agócsových diel, tematicky na seba nadväzujúcich, nozároveň salíšiacich svojim formálnym a výrazovým prevedením.
Z dôležitých stavebných prvkov obrazov možno spomenúť konštruovanie priestoru v zmysle odhalenia jeho geometrickej skladby a priestorových parametrov v spojitosti s myšlienkovou analýzou priestorových prvkov (krabica ako základný stavebný prvok kompozícií, elementárne ohraničenie priestoru), dekonštrukciu iluzívneho priestoru v podobe prepisu jedného motívu cez druhý či už postupom maliarskym alebo kolážovaním výstrižkov z časopisu, či postupné prestupovanie priestorovej hmoty do farebnej škvrny alebo jej úplný rozklad v podobe farebných stekancov. Nezanedbateľný je aj častý prvok scénickosti, v zmysle polemizovania nad priestorom a jeho výrezom ako nad živou divadelnou scénou či kulisou, čo výrazovo umocňuje biele ohraničenie motívu na obrazovej ploche. Kompozičný prvok figúry tu potom často vystupuje v úlohe bábky či herca a priestorové atribúty pripomínajú rekvizity danej scény, odpozorovanej z reálneho výrezu životného priestoru.
Maľbou na plátno ohraničeného formátu prepisuje autor reálny výsek daného priestoru do dvojdimenzionálneho maliarskeho jazyka, obohateného osubjektívnu myšlienkovú nadstavbu. Je tu citeľné neustále prestupovanie priestoru do plochy a zároveň plochy do priestoru.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.