V súčasnosti sa venuje vlastnej voľnej tvorbe, v ktorej reflektuje svoje domáce prostredie a subjektívne vnímanie vnútorných i vonkajších podnetov pôsobiacich na jeho osobnosť. Maľba sa stala v jeho prípade nevyhnutnosťou. Je preňho určitou formou terapie a možnosťou bezprostredného prejavu a vyjadrenia myšlienok, ideí, názorov.
Paradoxne maľbu samotnú od detstva obchádzal, považoval ju iba za čosi sprievodné vo vzťahu k línii a kresbe. Až neskôr ho začala zaujímať plocha a jej obsah, farba a výraz, pričom v pozadí jeho maľby je stále cítiť grafiku a kresbu. Tým že tvorí, komunikuje s divákom, ale predovšetkým so samotným bytím. Uvedomuje si a je fascinovaný tým, že nutne vzniká nejaká výpoveď. Dlhodobo nedokáže udržať jeden myšlienkový smer a tak sa stáva, že vytvorí úplne inú kompozíciu ako sa na začiatku rysovala. Výsledok tak často závisí jednak od momentálnej nálady, energie a zdravotného stavu tvorcu, ale taktiež od množstva rušivých elementov z okolia. Neupauerova maľba, ako forma kontemplatívnej aktivity, je silne sugestívna a gestická, s cieľom vyvolať v divákovi reakciu a vlastnú interpretáciu.
Rimavskosobotské publikum sa s jeho tvorbou mohlo už zoznámiť v priestoroch Mestskej galérie, kde mal autorskú výstavu v roku 2014 a niekoľkokrát sa dostal aj do výberu Bienále maľby. S odstupom času však prichádza s výberom nových diel, prostredníctvom ktorých je možné sledovať posuny a smerovanie autora v rámci abstraktnej maľby. V posledných dielach používa lineárne odtlačky prefabrikovaných dosiek, kde práve ich mechanickým, súmerným vzorom podopiera dojem konštrukcie v organickej maľbe. Aj tu sa obracia na tlačiarenskú (grafickú) skúsenosť z minulosti.
Mgr. Angelika Kolár
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Mgr. art. Roland Neupauer (*1980)
Štúdium:
1994 -1998 ŠÚV Škola úžitkového výtvarníctva Košice, odbor: Propagačná grafika
1998 - 2004 VŠVU Vysoká škola výtvarných umení Bratislava, odbor: maľba
1998 - 2001 ateliér prof. Rudolfa Sikoru
2001 - 2004 ateliér prof. Jána Bergera
2003 - študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych v poľskej Poznani
Výstavy:
1998 MIR 80, Kultúrne centrum Rimavská Sobota
2001 Portréty, Queens kafe, Bratislava
2002 Traja pod kostolom, Svätý Jur
2002 Ateliérová výstava, Kasárne Komárno
2003 Výber prác, Kafe u mňa, Bratislava
2004 Priestory, absolventská výstava, Pálffyho palác Bratislava
2006 Priestory, OKC Rožňava
2010 Kam dovidíš, Galéria GUBA, Bratislava
2010 Výber, Zeminy, Brusceles
2011 Zodiak, Galéria Baníckeho múzea, Rožňava
2011 Kolektívna výstava, Konsisten/z/wei Viedeň
2011 Len tak, kaviareň Leporello, Rožňava
2012 Krajiny, Galéria Abilympiáda, Prešov
2013 Voľný výber obrazov, Dom kultúry, Púchov
2013 Bienále maľby IV.? Rozdiely, ktoré spájajú, kolektívna výstava, Mestská galéria Rimavská Sobota
2013 Revízia, OKC-Divadlo ACTORES, Rožňava
2014 Na Radnici, Galéria mestského úradu, Rožňava
2014 Ranné tváre, autorská výstava, Mestská galéria Rimavská Sobota
2014 POD PRAHOM, maľba, Súkromná galéria VEBA, Košice
2015 POLOVODIČ, Banícke múzeum v Rožňave – Andrássyho obrazáreň, Krásnohorské Podhradie
2016 INTERNÁCIA, Galéria Baníckeho múzea, Rožňava
2017 Bienále maľby VI.? Abstrakcia/Metóda a metafora, kolektívna výstava, Mestská galéria Rimavská Sobota
Výtvarné sympóziá:
2000 Letavy, Kurinec Rimavská Sobota
2001 A 13, Krnov, Česká republika
2002 EURY ART Danišovce
2003 Plenér, Banská Štiavnica
2006 Festival TEMPUS ART výtvarná sekcia, Rožňava
2006 Symposium INTER ART Aiud Rumunsko
2012 Sympózium Art and ars, Štrbské Pleso
od 2005 každoročne Medzinárodné maliarske sympózium MLYN Rožňava
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.