Podrobný životopis Karola Pajera priblížil vo svojom vystúpení kurátor výstavy Ing. Miroslav Ondráš z Klubu vojenských veteránov ZV SR v Trenčíne. Po jeho vystúpení oboznámil účastníkov výstavy s pôsobením Karola Pajera po vstupe do formujúcej sa Československej armády (Prvá československá divízia, ktorá mala v tom čase takmer 4.000 vojakov a velil jej brig. gen. Rudolf Viest, rodák z Revúcej) v zahraničí v juhofrancúzskom meste Agde, do ktorého sa Karol Pajer prihlásil v marci 1940, Ing. Juraj Nedorost z Klubu vojenskej histórie protifašistického odboja zo ZO SZPB Trenčín 1., ktorý miesta pôsobenia a smrti Karola Pajera osobne navštívil.
Dňa 6. novembra 1919 v obci Klenovec (teraz v okrese Rimavská Sobota) sa v rodine krajčíra narodil syn Karol. Po smri otca sa matka osťahovala do Lučenca. Tu začal aj štúdium na gymnáziu. Po obsadení Lučenca horthyovským Maďarskom v marci 1939 (na základe Viedenskej arbitráže v novembri 1938) odišiel Karol Pajer do Banskej Bystrice, kde pokračoval v štúdiu na Československom štátnom učiteľskom ústave. Počas štúdia sa zoznámil so spolužiačkou Jankou Horváthovou, s ktorou sa tajne zasnúbil.
Mladý Karol Pajer boj zapojený v skupine rebelujúcej proti rozbitiu ČSR a otvorene vystupovali proti farskej republike Dr. Jozefa Tisu. Koncom roka 1939 rebelujúcu skupinu odhalili a Karola vylúčili zo školy.
Po varovaní ušiel aj so snúbenicou Jankou cez Maďarsko do Juhoslávie. Ovšem pri nastupovaní na francúzsku loď ju odmietli vziať na loď, pretože brali len mužov. V tom čase Janka už čakala s Karolom Pajerom potomka. Musela sa vrátiť domov. Na území Maďarska ju však zatkli a vo väzení porodila dieťatko. Pravdepodobne aj táto skutočnosť jej napomohla v tom, že vtedajší veľvyslanec Slovenského štátu v Budapešti v jej prospech intervenoval, a tak ju prepustili a mohla odcestovať domov.
Po okupácii Francúzska hitlerovským Nemeckom dostalo velenie divízie dňa 17.6.1940 rozkaz o nalodenie a opustenie Francúzska. Karol Pajer sa na loď však nedostal, a tak sa zapojil do francúzskeho partizánskeho odboja.
V apríli 1941 si spolu s priateľom Jozefom Fischerom našli opustený školský areál neďaleko Nice v mestečku Vence. Vytvorili spoločenstvo MACE. Po okupácii južného Francúzska talianskymi a nemeckými okupačnými jednotkami sa spoločenstvo v novembri 1942 presunulo do hôr v Mont-Mouchet. Tu mladý vzdelaný Karol Pajer ovládajúci niekoľko jazykov cez deň učil deti v škole a v noci sa zúčastňoval bojových akcií.
Spoločenstvo MACE na začiatku tvorilo 126 dospelých ľudí a 525 väčšinou opustených detí. Toto spoločenstvo, ktoré produkciou poľnohospodárskych plodín bolo sebestačné, trvalo až do 10. júna 1944, kedy na mestečko zaútočilo 11-tisícové nemecké vojsko proti 3 tisíckam partizánov.
Počas krytia ústupu obyvateľov mestečka Pinols v priestore Mont-Mouchet dňa 11. júna 1944 ani nie 25-ročný rodák z Klenovca položil svoj mladý život v boji s neprimeranou nemeckou presilou.
V obranných bojoch 160 partizánov zabilo 1.400 fašistov. Fašisti z pomsty popravili stovku rukojemníkov a vypálili mestečko Claviere.
Po skončení vojny o mladom Klenovčanovi v jeho rodisku nikto nič nevedel. Až vďaka ďalšiemu rodákovi z Klenovca p. Ľubomírovi Moncoľovi, ktorý pôsobil vo Francúzsku ako československý diplomat sa o Karolovi Pajerovi dozvedeli o jeho hrdinskej misii vo Francúzsku.
Nuž a veľký podiel na zdokumentovaní hrdinského klenovského rodáka má aj bývalý starosta obce Klenovec Ing. Pavol Struhár, ktorý na budove Obecného úradu v Klenovci zabezpečil inštalovanie pamätnej dosky Karola Pajera od Ladislava Barabása a súčasnej starostke Ing. Zlatici Kaštanovej, ktorá spolu so zastupiteľstvom odhalili v budove OcÚ bustu Karola Pajera od ak. sochára Štefana Pelikána z Lietavskej Lúčky.
Po skončení 2. svetovej vojny mu francúzsky prezident de Gaulle udelil „Vojnový kríž so striebornou stuhou“ - in memoriam. Vysoké štátne vyznamenanie mu udelil prezident ČSR.
My Slováci môžeme byť hrdí rovnako na nášho rodáka, ktorý položil život v boji proti fašizmu vo Francúzsku, podobne ako francúzski partizáni bojovali proti fašistom v Slovenskom národnom povstaní.
Medzi vzácnych hostí patrili vnučka Karola Pajera p. Silvia Zemanová a vnuk Karol Pajer ml.
Je smutné, že napriek pozvaniu na otvorenie výstavy Karola Pajera si nenašli cestu do Rimavskej Soboty zástupcovia Francúzskeho a Izraelského veľvyslanectva.
Za veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR sa otvorenia akcie zúčastnil atašé Nikolaj Levšunov.
Otvorenia výstavy sa zúčastnili aj študenti z gymnázia v Rimavskej Sobote.
Prípadní záujemcovia si výstavu môžu pozrieť do 31. augusta 2018 v priestoroch Gemersko-malohotského múzea.
JUDr. Jozef Pupala
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní 
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale