Podrobný životopis Karola Pajera priblížil vo svojom vystúpení kurátor výstavy Ing. Miroslav Ondráš z Klubu vojenských veteránov ZV SR v Trenčíne. Po jeho vystúpení oboznámil účastníkov výstavy s pôsobením Karola Pajera po vstupe do formujúcej sa Československej armády (Prvá československá divízia, ktorá mala v tom čase takmer 4.000 vojakov a velil jej brig. gen. Rudolf Viest, rodák z Revúcej) v zahraničí v juhofrancúzskom meste Agde, do ktorého sa Karol Pajer prihlásil v marci 1940, Ing. Juraj Nedorost z Klubu vojenskej histórie protifašistického odboja zo ZO SZPB Trenčín 1., ktorý miesta pôsobenia a smrti Karola Pajera osobne navštívil.
Dňa 6. novembra 1919 v obci Klenovec (teraz v okrese Rimavská Sobota) sa v rodine krajčíra narodil syn Karol. Po smri otca sa matka osťahovala do Lučenca. Tu začal aj štúdium na gymnáziu. Po obsadení Lučenca horthyovským Maďarskom v marci 1939 (na základe Viedenskej arbitráže v novembri 1938) odišiel Karol Pajer do Banskej Bystrice, kde pokračoval v štúdiu na Československom štátnom učiteľskom ústave. Počas štúdia sa zoznámil so spolužiačkou Jankou Horváthovou, s ktorou sa tajne zasnúbil.
Mladý Karol Pajer boj zapojený v skupine rebelujúcej proti rozbitiu ČSR a otvorene vystupovali proti farskej republike Dr. Jozefa Tisu. Koncom roka 1939 rebelujúcu skupinu odhalili a Karola vylúčili zo školy.
Po varovaní ušiel aj so snúbenicou Jankou cez Maďarsko do Juhoslávie. Ovšem pri nastupovaní na francúzsku loď ju odmietli vziať na loď, pretože brali len mužov. V tom čase Janka už čakala s Karolom Pajerom potomka. Musela sa vrátiť domov. Na území Maďarska ju však zatkli a vo väzení porodila dieťatko. Pravdepodobne aj táto skutočnosť jej napomohla v tom, že vtedajší veľvyslanec Slovenského štátu v Budapešti v jej prospech intervenoval, a tak ju prepustili a mohla odcestovať domov.
Po okupácii Francúzska hitlerovským Nemeckom dostalo velenie divízie dňa 17.6.1940 rozkaz o nalodenie a opustenie Francúzska. Karol Pajer sa na loď však nedostal, a tak sa zapojil do francúzskeho partizánskeho odboja.
V apríli 1941 si spolu s priateľom Jozefom Fischerom našli opustený školský areál neďaleko Nice v mestečku Vence. Vytvorili spoločenstvo MACE. Po okupácii južného Francúzska talianskymi a nemeckými okupačnými jednotkami sa spoločenstvo v novembri 1942 presunulo do hôr v Mont-Mouchet. Tu mladý vzdelaný Karol Pajer ovládajúci niekoľko jazykov cez deň učil deti v škole a v noci sa zúčastňoval bojových akcií.
Spoločenstvo MACE na začiatku tvorilo 126 dospelých ľudí a 525 väčšinou opustených detí. Toto spoločenstvo, ktoré produkciou poľnohospodárskych plodín bolo sebestačné, trvalo až do 10. júna 1944, kedy na mestečko zaútočilo 11-tisícové nemecké vojsko proti 3 tisíckam partizánov.
Počas krytia ústupu obyvateľov mestečka Pinols v priestore Mont-Mouchet dňa 11. júna 1944 ani nie 25-ročný rodák z Klenovca položil svoj mladý život v boji s neprimeranou nemeckou presilou.
V obranných bojoch 160 partizánov zabilo 1.400 fašistov. Fašisti z pomsty popravili stovku rukojemníkov a vypálili mestečko Claviere.
Po skončení vojny o mladom Klenovčanovi v jeho rodisku nikto nič nevedel. Až vďaka ďalšiemu rodákovi z Klenovca p. Ľubomírovi Moncoľovi, ktorý pôsobil vo Francúzsku ako československý diplomat sa o Karolovi Pajerovi dozvedeli o jeho hrdinskej misii vo Francúzsku.
Nuž a veľký podiel na zdokumentovaní hrdinského klenovského rodáka má aj bývalý starosta obce Klenovec Ing. Pavol Struhár, ktorý na budove Obecného úradu v Klenovci zabezpečil inštalovanie pamätnej dosky Karola Pajera od Ladislava Barabása a súčasnej starostke Ing. Zlatici Kaštanovej, ktorá spolu so zastupiteľstvom odhalili v budove OcÚ bustu Karola Pajera od ak. sochára Štefana Pelikána z Lietavskej Lúčky.
Po skončení 2. svetovej vojny mu francúzsky prezident de Gaulle udelil „Vojnový kríž so striebornou stuhou“ - in memoriam. Vysoké štátne vyznamenanie mu udelil prezident ČSR.
My Slováci môžeme byť hrdí rovnako na nášho rodáka, ktorý položil život v boji proti fašizmu vo Francúzsku, podobne ako francúzski partizáni bojovali proti fašistom v Slovenskom národnom povstaní.
Medzi vzácnych hostí patrili vnučka Karola Pajera p. Silvia Zemanová a vnuk Karol Pajer ml.
Je smutné, že napriek pozvaniu na otvorenie výstavy Karola Pajera si nenašli cestu do Rimavskej Soboty zástupcovia Francúzskeho a Izraelského veľvyslanectva.
Za veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR sa otvorenia akcie zúčastnil atašé Nikolaj Levšunov.
Otvorenia výstavy sa zúčastnili aj študenti z gymnázia v Rimavskej Sobote.
Prípadní záujemcovia si výstavu môžu pozrieť do 31. augusta 2018 v priestoroch Gemersko-malohotského múzea.
JUDr. Jozef Pupala
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).