z príležitosti 1 153. výročia príchodu solúnskych bratov Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy, ktorých k nám vyslal cár Michal III. na žiadosť vtedajšieho vládcu Veľkej Moravy - kniežaťa Rastislava, vytrvalo odolávajúceho franskej snahe o podmanenie jeho území. Pochopil, že v procese kristianizácie Veľkej Moravy, smerujúcej zo západu, sa skrýva veľká snaha silného suseda – Franskej ríše – o získanie vplyvu nielen na náboženstvo a kultúru, ale aj na politiku a hospodárstvo, čiže o postupné ovládnutie Veľkej Moravy. V pozadí Rastislavovej žiadosti sa skrývala aj snaha o nadviazanie strategicky významného spojenectva s neustále silnejúcou Byzanciou proti Frankom.
Obidvaja bratia ovládali starosloviensky jazyk a tak Konštantín pripravil z podkladov gréckej abecedy písmo a preložil bohoslužobné texty. Dovtedy totiž boli oficiálnymi liturgickými jazykmi len latinčina, gréčtina a hebrejčina. Vďaka dvom solúnskym bratom sa štvrtým oficiálnym liturgickým jazykom stala staroslovienčina.
Konštantín mal podlomené zdravie a tak vstúpil neskôr do kláštora a prijal rehoľné meno Cyril. Metod, pôvodne vojak, bol vtedajším pápežom Hadriánom II. vysvätený za kňaza a vymenovaný za arcibiskupa a pápežského legáta pre Panóniu, Nitriansko a Veľkú Moravu. Sv. Cyril a Metod nám priniesli písmo a s ním aj základy pre budúci život národa. Význam ich diela a odkazu je aj v našom prežití – ako národa s minulosťou, koreňmi a perspektívou. Verme, že sme národ, ktorý je života schopný a máme šancu, ktorá stále trvá.
Toto všetko odznelo na slávnosti, moderovanej už tradične pánom Štefanom Geržom, v príhovoroch pána Ing. Jána Lacha – zástupcu primátora mesta Rožňava a predsedníčky MO MS Matice slovenskej v Rožňave MUDr. Ľubomíry Chromčíkovej, ktorí v rámci otvorenia slávnosti položili vence k pamätnej tabuli Mons. Štefana Moyzesa na biskupskom úrade – prvého predsedu Matice slovenskej. Slávnosti sa zúčastnili aj primátor mesta Dobšiná pán Ján Slovák, riaditeľka Domu MS v Rožňave a oblastná aj krajská predsedníčka Matice Slovenskej, ako aj členka predsedníctva MS Ing. Zlatica Halková, predseda okresnej rady SNS v Rožňave Ing. Stanislav Blahús, starosta obce Gočovo Mgr. Milan Mlynár, evanjelický pán farár ThDr. Jerguš Olejár, PhD. s manželkou Mgr. Ľubicou Olejárovou, PhD., členky MO MS v Gemerskej Polome na čele s predsedníčkou JUDr. Lýdiou Sústrikovou a ďalší členovia aj nečlenovia MO MS v Rožňave.
Krásny umelecký zážitok pripravilo 4G – mužské spevácke teleso pri Cirkevnom zbore ECAV Rožňava štvorhlasným zaspievaním skladby „Otče náš“ v staroslovenčine pod vedením Ing. Ivana Nemčoka, po ktorom nasledovalo nemenej zaujímavé tanečno-spevácke vystúpenie FS Dubina Rožňava opätovne pod vedením Ing. Ivana Nemčoka. Program spestrila talentovaná žiačka literárno-dramatického odboru ZUŠ v Rožňave Saška Šmelková, pod vedením pani učiteľky Kardošovej, precíteným prednesom básne Ivana Krasku „Dobrý krok“. Záver programu patril prekrásnym slovenským národným aj folklórnym piesňam v podaní ŽSSk „Genšenky“ z Honiec za hudobného sprievodu Ing. Ivana Nemčoka.
Všetkým účinkujúcim veľmi pekne ďakujeme. O rok dovidenia!
Predsedníčka MO MS Rožňava
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.