Na námestí nájdeme aj novú pamätnú tabuľu Pavlovi Dobšinskému, ktorý dal v rožňavskej tlačiarni Kékovcov vytlačiť prvý zošit Slovenských ľudových rozprávok, rozmernú portrétnu pamätnú tabuľu maďarskému básnikovi Sándorovi Petőfimu na pamiatku jeho pobytu v meste, nedávno odhalenú pamätnú tabuľu rožňavským politickým väzňom, na budove bývalej banskej komory trojjazyčnú bronzovú tabuľu zašlej slávy rožňavského baníctva, staršiu pamätnú tabuľu robotníckeho hnutia a pomník SNP s bustou popraveného partizána Jozefa Tótha. Na budove radnice sú tri pamätné tabule: na pamiatku pobytu Františka Rákócziho, tabuľa na pamiatku oslobodenia mesta v januári 1945 a pamätná tabuľa obetiam holokaustu.
Na priečelí sídla pamiatkového úradu na Betliarskej ceste sa zachovala pamätná tabuľa z čias postavenia tejto budovy (1719), ktorá bola prvou verejnou mestskou nemocnicou založenou krásnohorským zemepánom Jurajom Andrássym.
Na Čučmianskej ulici má pamätnú tabuľu významný maďarský publicista a novinár László Vass, na Šafárikovej ulici významný režisér, rožňavský rodák Ján Kadár známy najmä svojím filmom Obchod na korze. Na ulici Zeleného stromu, na budove bývalého evanjelického gymnázia, sú dve tabule: bronzová je venovaná pamiatke významných žiakov a profesorov gymnázia, kamenná Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, ktorý tu študoval. Tento významný vedec - slavista má v Rožňave aj pomník s portrétnou bustou, nedávno odhalený pred budovou Obchodného a kultúrneho centra. V južnej časti Šafárikovej ulice vedľa budovy múzea stojí na kamennom podstavci bronzová socha vodcu maďarskej buržoáznej revolúcie Lajosa Kossutha, poniže, na priečelí jednej z múzejných budov, je osadená pamätná tabuľa Františke Andrássyovej, ktorá tu kedysi zriadila detskú útulňu a sirotinec. V mestskom parku sú ešte dva pamätníky – pomník s portrétnou bustou významného pedagóga Samuela Czabana a pomník v tvare vysokého liatinového obelisku na pamiatku zakladateľa rožňavských parkov, lekára Antona Kissa.
V blízkom Betliari sa rodný dom svetoznámeho husľového virtuóza a hudobného pedagóga Juraja Kazameka síce nezachoval, ale svojho slávneho rodáka si obec pripomína pamätnou tabuľou na budove Obecného úradu. Ďalšiu nájdeme na Okružnej ulici, na rodnom dome zakladateľa Pohrebného podporného združenia na Slovensku Júliusa Kossutha. Na priečelí evanjelickej fary je skromná tabuľa na pamiatku pôsobenia významného teológa, evanjelického kňaza Júliusa Madarása.
V susednej Gemerskej Polome na vŕšku vedľa evanjelického kostola stojí stará fara s verandou - rodný dom Petra Kellnera-Hostinského, básnika, publicistu, redaktora Slovenských národných novín a jedného z najbližších priateľov Ľudovíta Štúra, na priečelí s pamätnou tabuľou s bronzovým portrétnym reliéfom dejateľa. Na budove zdravotného strediska má od r.1999 pamätnú tabuľu ďalší významný rodák – lekár bývalej Malohontskej stolice Peter Madáč.
O niečo severnejšie ležiaca Nižná Slaná prišla ešte koncom 70-ych rokov 20. stor. o budovu starej fary, v ktorej žil a tvoril Samuel Ormis, evanjelický kňaz, pedagóg, osvetový pracovník, autor učebníc, spisovateľ, dramatik, popularizátor ovocinárstva, moderného poľnohospodárstva, včelárstva, hasičstva, zberateľ a upravovateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí. V roku 2008 mu odhalili pamätnú tabuľu na západnom priečelí evanjelického kostola.
Neďaleké Kobeliarovo je rodiskom učenca európskeho významu, zakladateľa vedeckej slavistiky, literárneho teoretika, historika a básnika Pavla Jozefa Šafárika. Nájdeme tu pamätné izby zriadené v upravenej budove bývalej evanjelickej fary, na priečelí s pamätnou tabuľou s portrétom dejateľa. Štúdiá Pavla Jozefa Šafárika pripomína aj pamätná tabuľa na budove Stredného odborného učilišťa v Dobšinej, na mieste ktorého stála kedysi budova vyššieho evanjelického gymnázia.
Vyššie ležiacu Vyšnú Slanú zvečnil ako Radzimku vo svojom najznámejšom románe Cesta zarúbaná spisovateľ Fraňo Kráľ. Pamätnú tabuľu spisovateľovi, ktorý v obci pôsobil ako učiteľ, umiestnili na priečelí novej školy.
Vo Vlachove nájdeme zaujímavé obecné múzeum v opravenom prízemnom kaštieli, ktorý bol sídlom grófa Karola Andrássyho, významného železiarskeho podnikateľa a rodiskom jeho synov: betliarskeho, tzv. "železného" grófa Emanuela Andrássyho a známejšieho Júliusa Andrássyho, ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí Uhorska.
Susedná obec Gočovo si svojho významného rodáka - vedca európskeho významu, matematika a vysokoškolského pedagóga akademika Jura Hronca, zakladateľa Slovenskej vysokej školy technickej pripomína malým múzeom zriadeným v jeho rodnom dome, na priečelí s pamätnou tabuľou s portrétnou bustou i pamätnou tabuľou na bývalej ľudovej škole, ktorú navštevoval.. Na tunajšom cintoríne nájdeme jeho hrob a náhrobník. Pamätnou tabuľou na ev. kostole si Gočovo uctilo aj ďalšieho svojho rodáka - prvého evanjelického misionára zo Slovenska Kornela Ivana Haláta.
Z Nižnej Slanej sa cez roštársky kopec po peknej ceste plnej serpentín dostaneme do starobylej obce Ochtiná neďaleko Štítnika, kde v areáli stredovekého kostola stojí budova evanjelickej fary s pamätnou tabuľou. Z nápisu sa dočítame, že sa tu narodil Jonáš Bubenka, publicista, hudobný skladateľ a rytec, ktorý ilustroval a pripravil v Levoči vydanie Komenského dielo Orbis pictus. Ako kňazi tu pôsobili Ladislav Bartolomaeides, najvýznamnejší historik Gemera a Daniel Lichard, spisovateľ, vydavateľ a propagátor družstevníctva.
Slavošovce sú zase rodiskom významného slovenského dejateľa, evanjelického kňaza, spisovateľa a zberateľa slovenských ľudových rozprávok Pavla Dobšinského. V jeho rodnom dome - budove bývalej evanjelickej fary je zriadená pamätná izba so stálym sprievodcom. Na priečelí je pamätná tabuľa, v areáli školy kamenný pomník dejateľa s jeho portrétnou bustou. Pôsobiskom Pavla Dobšinského bolo niekoľko rokov aj Rožňavské Bystré. Jeho účinkovanie v tejto obci pripomína pamätná tabuľa na priečelí tamojšieho ev. kostola.
Starú tradíciu má slavošovská papiereň, v ktorej jej majiteľka Johanna Gyürkyová, pochovaná na miestnom cintoríne, zaviedla strojovú výrobu papiera v roku 1841 ako prvá v Uhorsku. Na jej počesť bola v roku 2007 v areáli terajšej papierne osadená pamätná tabuľa. V areáli závodu je aj pomník SNP na pamiatku tragického výbuchu skladu výbušnín, počas ktorého zahynulo 40 ilegálnych pracovníkov a partizánov.
Aktívnu účasť mestečka Štítnik v SNP pripomína pamätná tabuľa na bývalej školskej budove. Skromná pamätná tabuľa je aj na rodnom dome tunajšieho rodáka - významného maliara maďarského romantizmu 19. storočia Viktora Madarásza. V tom istom dome neskôr žili a pracovali sestry Sontaghové, ktoré v Štítniku a na okolí začiatkom 20. storočia organizovali výrobu a distribúciu veľmi populárnej tzv. štítnickej čipky.
V malej dedinke Rozložná blízko Štítnika nájdeme neďaleko kostola nízku budovu s červenou strechou. Je to bývalá evanjelická fara, v ktorej sa narodil významný gemerský historik, publicista, advokát, popredný predstaviteľ kultúrneho a národného života v Gemeri, profesor prvého slovenského gymnázia a správca Československého reálneho gymnázia v Revúcej Július Botto. Na priečelí budovy je pamätná tabuľa.
Unikátna pamätná tabuľa veľkej historickej hodnoty sa nachádza v sakristii evanjelického kostola v Dobšinej. Je drevená, s bielym textom na čiernom podklade, ktorý v latinčine a starej nemčine opisuje tragické udalosti vpádu Turkov do mesta v roku 1584 .
5. 4. 2010
Mgr. Edita Kušnierová
{gallery}obsah/pamiatky{/gallery}
{jcomments on}



































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-