Na námestí nájdeme aj novú pamätnú tabuľu Pavlovi Dobšinskému, ktorý dal v rožňavskej tlačiarni Kékovcov vytlačiť prvý zošit Slovenských ľudových rozprávok, rozmernú portrétnu pamätnú tabuľu maďarskému básnikovi Sándorovi Petőfimu na pamiatku jeho pobytu v meste, nedávno odhalenú pamätnú tabuľu rožňavským politickým väzňom, na budove bývalej banskej komory trojjazyčnú bronzovú tabuľu zašlej slávy rožňavského baníctva, staršiu pamätnú tabuľu robotníckeho hnutia a pomník SNP s bustou popraveného partizána Jozefa Tótha. Na budove radnice sú tri pamätné tabule: na pamiatku pobytu Františka Rákócziho, tabuľa na pamiatku oslobodenia mesta v januári 1945 a pamätná tabuľa obetiam holokaustu.
Na priečelí sídla pamiatkového úradu na Betliarskej ceste sa zachovala pamätná tabuľa z čias postavenia tejto budovy (1719), ktorá bola prvou verejnou mestskou nemocnicou založenou krásnohorským zemepánom Jurajom Andrássym.
Na Čučmianskej ulici má pamätnú tabuľu významný maďarský publicista a novinár László Vass, na Šafárikovej ulici významný režisér, rožňavský rodák Ján Kadár známy najmä svojím filmom Obchod na korze. Na ulici Zeleného stromu, na budove bývalého evanjelického gymnázia, sú dve tabule: bronzová je venovaná pamiatke významných žiakov a profesorov gymnázia, kamenná Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, ktorý tu študoval. Tento významný vedec - slavista má v Rožňave aj pomník s portrétnou bustou, nedávno odhalený pred budovou Obchodného a kultúrneho centra. V južnej časti Šafárikovej ulice vedľa budovy múzea stojí na kamennom podstavci bronzová socha vodcu maďarskej buržoáznej revolúcie Lajosa Kossutha, poniže, na priečelí jednej z múzejných budov, je osadená pamätná tabuľa Františke Andrássyovej, ktorá tu kedysi zriadila detskú útulňu a sirotinec. V mestskom parku sú ešte dva pamätníky – pomník s portrétnou bustou významného pedagóga Samuela Czabana a pomník v tvare vysokého liatinového obelisku na pamiatku zakladateľa rožňavských parkov, lekára Antona Kissa.
V blízkom Betliari sa rodný dom svetoznámeho husľového virtuóza a hudobného pedagóga Juraja Kazameka síce nezachoval, ale svojho slávneho rodáka si obec pripomína pamätnou tabuľou na budove Obecného úradu. Ďalšiu nájdeme na Okružnej ulici, na rodnom dome zakladateľa Pohrebného podporného združenia na Slovensku Júliusa Kossutha. Na priečelí evanjelickej fary je skromná tabuľa na pamiatku pôsobenia významného teológa, evanjelického kňaza Júliusa Madarása.
V susednej Gemerskej Polome na vŕšku vedľa evanjelického kostola stojí stará fara s verandou - rodný dom Petra Kellnera-Hostinského, básnika, publicistu, redaktora Slovenských národných novín a jedného z najbližších priateľov Ľudovíta Štúra, na priečelí s pamätnou tabuľou s bronzovým portrétnym reliéfom dejateľa. Na budove zdravotného strediska má od r.1999 pamätnú tabuľu ďalší významný rodák – lekár bývalej Malohontskej stolice Peter Madáč.
O niečo severnejšie ležiaca Nižná Slaná prišla ešte koncom 70-ych rokov 20. stor. o budovu starej fary, v ktorej žil a tvoril Samuel Ormis, evanjelický kňaz, pedagóg, osvetový pracovník, autor učebníc, spisovateľ, dramatik, popularizátor ovocinárstva, moderného poľnohospodárstva, včelárstva, hasičstva, zberateľ a upravovateľ slovenských ľudových rozprávok a povestí. V roku 2008 mu odhalili pamätnú tabuľu na západnom priečelí evanjelického kostola.
Neďaleké Kobeliarovo je rodiskom učenca európskeho významu, zakladateľa vedeckej slavistiky, literárneho teoretika, historika a básnika Pavla Jozefa Šafárika. Nájdeme tu pamätné izby zriadené v upravenej budove bývalej evanjelickej fary, na priečelí s pamätnou tabuľou s portrétom dejateľa. Štúdiá Pavla Jozefa Šafárika pripomína aj pamätná tabuľa na budove Stredného odborného učilišťa v Dobšinej, na mieste ktorého stála kedysi budova vyššieho evanjelického gymnázia.
Vyššie ležiacu Vyšnú Slanú zvečnil ako Radzimku vo svojom najznámejšom románe Cesta zarúbaná spisovateľ Fraňo Kráľ. Pamätnú tabuľu spisovateľovi, ktorý v obci pôsobil ako učiteľ, umiestnili na priečelí novej školy.
Vo Vlachove nájdeme zaujímavé obecné múzeum v opravenom prízemnom kaštieli, ktorý bol sídlom grófa Karola Andrássyho, významného železiarskeho podnikateľa a rodiskom jeho synov: betliarskeho, tzv. "železného" grófa Emanuela Andrássyho a známejšieho Júliusa Andrássyho, ministerského predsedu a ministra zahraničných vecí Uhorska.
Susedná obec Gočovo si svojho významného rodáka - vedca európskeho významu, matematika a vysokoškolského pedagóga akademika Jura Hronca, zakladateľa Slovenskej vysokej školy technickej pripomína malým múzeom zriadeným v jeho rodnom dome, na priečelí s pamätnou tabuľou s portrétnou bustou i pamätnou tabuľou na bývalej ľudovej škole, ktorú navštevoval.. Na tunajšom cintoríne nájdeme jeho hrob a náhrobník. Pamätnou tabuľou na ev. kostole si Gočovo uctilo aj ďalšieho svojho rodáka - prvého evanjelického misionára zo Slovenska Kornela Ivana Haláta.
Z Nižnej Slanej sa cez roštársky kopec po peknej ceste plnej serpentín dostaneme do starobylej obce Ochtiná neďaleko Štítnika, kde v areáli stredovekého kostola stojí budova evanjelickej fary s pamätnou tabuľou. Z nápisu sa dočítame, že sa tu narodil Jonáš Bubenka, publicista, hudobný skladateľ a rytec, ktorý ilustroval a pripravil v Levoči vydanie Komenského dielo Orbis pictus. Ako kňazi tu pôsobili Ladislav Bartolomaeides, najvýznamnejší historik Gemera a Daniel Lichard, spisovateľ, vydavateľ a propagátor družstevníctva.
Slavošovce sú zase rodiskom významného slovenského dejateľa, evanjelického kňaza, spisovateľa a zberateľa slovenských ľudových rozprávok Pavla Dobšinského. V jeho rodnom dome - budove bývalej evanjelickej fary je zriadená pamätná izba so stálym sprievodcom. Na priečelí je pamätná tabuľa, v areáli školy kamenný pomník dejateľa s jeho portrétnou bustou. Pôsobiskom Pavla Dobšinského bolo niekoľko rokov aj Rožňavské Bystré. Jeho účinkovanie v tejto obci pripomína pamätná tabuľa na priečelí tamojšieho ev. kostola.
Starú tradíciu má slavošovská papiereň, v ktorej jej majiteľka Johanna Gyürkyová, pochovaná na miestnom cintoríne, zaviedla strojovú výrobu papiera v roku 1841 ako prvá v Uhorsku. Na jej počesť bola v roku 2007 v areáli terajšej papierne osadená pamätná tabuľa. V areáli závodu je aj pomník SNP na pamiatku tragického výbuchu skladu výbušnín, počas ktorého zahynulo 40 ilegálnych pracovníkov a partizánov.
Aktívnu účasť mestečka Štítnik v SNP pripomína pamätná tabuľa na bývalej školskej budove. Skromná pamätná tabuľa je aj na rodnom dome tunajšieho rodáka - významného maliara maďarského romantizmu 19. storočia Viktora Madarásza. V tom istom dome neskôr žili a pracovali sestry Sontaghové, ktoré v Štítniku a na okolí začiatkom 20. storočia organizovali výrobu a distribúciu veľmi populárnej tzv. štítnickej čipky.
V malej dedinke Rozložná blízko Štítnika nájdeme neďaleko kostola nízku budovu s červenou strechou. Je to bývalá evanjelická fara, v ktorej sa narodil významný gemerský historik, publicista, advokát, popredný predstaviteľ kultúrneho a národného života v Gemeri, profesor prvého slovenského gymnázia a správca Československého reálneho gymnázia v Revúcej Július Botto. Na priečelí budovy je pamätná tabuľa.
Unikátna pamätná tabuľa veľkej historickej hodnoty sa nachádza v sakristii evanjelického kostola v Dobšinej. Je drevená, s bielym textom na čiernom podklade, ktorý v latinčine a starej nemčine opisuje tragické udalosti vpádu Turkov do mesta v roku 1584 .
5. 4. 2010
Mgr. Edita Kušnierová
{gallery}obsah/pamiatky{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.