Hrad Muráň v cestopisných poznámkach Johna Pageta. Keďže ide o autora pochádzajúceho z nášho regiónu a zaoberá sa cenný historickým objektom stredného Gemera, rozuhodol som sa uverejniť ho úplnom znení.
"Rozsiahly cestopis Uhorsko a Sedmohradsko patrí k menej známym dielam pojednávajúcim o území Slovenska. Jeho autorom je anglický cestovateľ, agrárnik a publicista John Paget, ktorý sa narodil v roku 1808 v Thorpe Satchville v grófstve Leicestershire. Po štúdiu medicíny v Edinburgu cestoval po Európe, pričom v rokoch 1835 – 1836 navštívil aj Uhorsko. Svoje dojmy z ciest zo začiatku 2. tretiny 19. storočia opísal v diele Uhorsko a Sedmohradsko s poznámkami o ich sociálnych, politických a ekonomických pomeroch, ktoré vyšlo v roku 1839 v Londýne (v nemeckom preklade v roku 1842). Zomrel v roku 1892 v meste Câmpia Turzii v Rumunsku.
Paget na území dnešného Slovenska navštívil pomerne veľa lokalít, medzi ktorými nevynechal ani Muránsky hrad.1 Zavítal sem z Rožňavy, kde sa spolu so svojím sprievodcom rozhodli, že si urobia celodenný výlet a navštívia práve Muránsky hrad. Paget o svojom putovaní píše:
„Naša cesta nás viedla niekoľkými peknými údoliami napájanými čistými potokmi a bola oživovaná zvukom hámrov, ktoré sú súčasťou miestneho priemyslu. Ako sme sa blížili k Muráňu, v značnej vzdialenosti sme videli obrovskú skalu strmo stúpajúcu z údolia, na ktorú sprievodca ukázal ako na cieľ našej cesty. Len sotva sme dokázali vnímať pozostatky hradu, tak malé sa nám javili v porovnaní s ohromnými rozmermi samotného brala.
Hneď na úpätí vrchu leží pekná malá dedinka rovnakého mena, kde sa nám veľký hostinec s nápisom nad bránou „Morantes gaudent Baccho“ javil ako vhodné miesto na ubytovanie. Zostali sme však prekvapení, pretože pri otázke na voľné izby sme zistili, že tam žiadne nie sú. Na naše ďalšie otázky sa nám potom dostalo veľmi nezdvorilých odpovedí. Aj sme zabudli, že cestujeme v sedliackom voze a bez služobníka – to sú dve veci veľmi pod úroveň uhorského gentlemana, ktorý vždy so sebou berie služobníka, hoci len na naplnenie fajky alebo zapálenie ohňa. Je preto zázrak, že nám v hostinci na naše otázky vôbec odpovedali. Získajúc napokon neochotný sľub, že by sme aspoň niečo mohli dostať na večeru a najmúc si sprievodcu na cestu, zamierili sme k hradu.
Trvalo nám dobrú hodinu a pol vystúpiť na vrchol tej skaly. Málo sa dodnes zachovalo z kedysi rozsiahleho hradu. S výnimkou niekoľkých vonkajších múrov, okien a rozpadnutých veží je to kompletná ruina. Minuli sme široké schody vytesané do pevnej skaly a vstúpili sme bránou dobre chránenou dvoma vežami, ktorých základy sú položené v skale. Rozsiahly priestor o veľkosti mnohých akrov bol pokrytý trávou, ktorá bola čerstvo pokosená a uprostred stál malý dom postavený ako ubytovňa pre výletníkov.2 Ďaleko nad vzdialené hory sme upreli svoj pohľad, nič len skaly a lesy kam oko dohliadne, kde netrpezlivý potôčik vyhĺbil svoje kamenné koryto a zúrodnil úzku dolinu. A ľahko sme mohli uveriť nášmu sprievodcovi, ktorý, ukazujúc na každú stranu obľúbené útočisko vlka a medveďa, zvolal:, Výborný lovecký revír, v zime tu nikdy nie sme bez vlkov, leto sem len zriedkavo prichádza a medvedice v týchto lesoch rodia dve až tri medvieďatá.‘
Silná pevnosť v samotnom srdci krajiny bola tak často dejiskom vojen, že len sotva sa jej mohli vyhnúť veľké udalosti dávnych čias. Preto sa Muráň častokrát objavuje v dejinných udalostiach Uhorska. Raz sa s ním stretávame ako s útočiskom zradcov a zlodejov, inokedy zase ako s ochrancom kráľovstva a miestom, kde mala byť uložená posvätná koruna Sv. Štefana.“
Paget sa ďalej venuje slávnej histórii hradu, kde pomerne detailne čitateľovi približuje známy príbeh Márie Széchy a Františka Wesselényiho. Z toho vyplýva, že bol veľmi dobre informovaný o udalostiach súvisiacich s obsadením hradu. Okrem toho tvrdí, že v dome v hradnom areáli sa stále nachádza kamenná doska pripomínajúca získanie hradu Wesselényim.3
„Ako sme sa vrátili z našich potuliek po hrade späť do dediny, potešilo nás, že hostinský si o nás napravil mienku. Nielenže nám dal chutnú večeru, ale bez ďalších komplikácií nám aj poskytol pohodlné postele.“ Po návšteve Muráňa sa Paget vrátil späť do Rožňavy, odkiaľ jeho cesta viedla ďalej do Aggteleku a jaskýň v jeho okolí.

Poznámky:
1) Paget navštívil aj Bratislavu, Považie, Oravu, Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Detvu, Vysoké Tatry, Spiš, Gemer a ďalšie lokality.
2) Ide o tzv. Dom veliteľa alebo Kapitánsky dom, ktorý bol prestavaný na romantickú útulňu začiatkom 19. storočia. Jeho podoba je zachytená na bližšie nedatovanej starej fotografii, ako aj na akvareli Thomasa Endera spred roku 1875.
3) Paget má na mysli pamätnú dosku pripomínajúcu Wesselényiho obsadenie hradu, ktorá sa nachádzala v Dome veliteľa. Bohužiaľ, v roku 1993 bola z areálu hradu odcudzená, pričom dodnes sa nenašla. Spolu s ňou bola odcudzená taktiež pamätná doska s erbom Széchyovcov, ktorá sa dnes nachádza v Obecnom múzeu Muráň.
Marek Valko"

































Na webovej stránke Svet geografie a histórie, ktorá je venovaná všetkým záujemcom o históriu, geografiu a dejiny prírodných vied všeobecne je uverejnený článok od autora Mareka Valku pod titulkom
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-