pondelok, 25 júl 2011 13:00
Indiánsky týždeň v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave – Od dejín k umeniu Doporučený
Napísal(a) Tatiana Bachňáková
Keď v roku 1492 Krištof Kolumbus objavil Ameriku a nazdával sa, že priplával do Indie, domorodé obyvateľstvo tohto svetadielu pokrstil celkom prirodzene „Indiáni“. A hoci sa veľmi rýchlo prišlo na tento omyl, meno Indián ostalo navždy spojené s ľuďmi, „čo chodili celkom nahí“. Neskôr ich označovali názvom červenokožci. Pravdaže, toto nemožno brať doslova. V Severnej Amerike mali totiž zvyk farbiť si telo výťažkom z korienkov. Farba pleti Indiánov sa líši podľa príslušnosti k jednotlivým kmeňom. Farba pokožky Indiánov v rožňavskej knižnici sa celkovo veľmi nezmenila, maximálne sa na nej vyskytli rôzne farebné znaky. Pýtate sa, prečo? Nuž, v týždni od 18. od 22. júla 2011 sme v Gemerskej
knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave po prvýkrát zorganizovali pre deti netradičný týždeň - denný indiánsky tábor plný zážitkov a prekvapení, hier a dobrodružstiev, zábavy a zaujímavých aktivít.
Po prvých dvoch dňoch (o ktorých sme nedávno písali), nasledovala zaujímavá streda. V dopoludňajších hodinách si deti pripravili z plastelíny a výkresov jednotlivé rekvizity k animovanému filmu. Za pomoci pracovníka knižnice deti natáčali naozajstný film a dostal názov Lovenie krokodíla. Do pohybu sa tak dostala nielen postavička Indiána, ale aj loďka, krokodíl, či slniečko. Keď bol film hotový (viď. www.kniznica-rv.sk ), všetci sa premiestnili do exteriéru knižnice k vigvamu a nasledovalo natáčanie hraného filmu, kde sa deti stali hercami. Jedna časť Indiánov bola v stane zajatá, strážili ju dvaja statní Indiáni. A tí ostatní mali za úlohu ich odtiaľ vyslobodiť. No boj to bol neúprosný. Rinčali meče a bolo počuť aj cválanie a erdžanie rýchlych koní. Všetko sa však šťastne skončilo. Ako v rozprávke s dobrým koncom. Naši Indiáni úspešne zvládli prvé herecké výkony, ktoré sú zachytené aj v krátkom filme Vyslobodenie zajatcov (viď. www.kniznica-rv.sk ).
Po statočnom boji, dobre vykonanej práci a zjedenom obede si Indiáni v tretí deň tábora dopriali oddych pri hudbe so slúchadlami na ušiach. „Prvé dva dni deti po návrate z obedu „oddychovo“ čítali knihy, časopisy, a tak sme im urobili zmenu. Každý dostal slúchadlá a ešte pred počúvaním hudby sme si povedali, čo je gramofónová platňa, CD-čko, čo je a kam sa dáva magnetofónová kazeta a ako sa volajú „bedne“, odkiaľ ide zvuk,“ prezradila pracovníčka úseku hudby a umenia.
Po krátkom hudobnom relaxe nasledovalo výtvarné umenie. Do knižnice prijala pozvanie výtvarníčka a dizajnérka Lucia Laciaková a za jej pomoci deti kreslili rôzne motívy na jednofarebné tričká. Najprv nákres, a po krátkom vysvetlení maľoval každý sám pomocou špeciálnych textilných farieb. Deti boli so svojím maliarskym výkonom spokojné a tešili sa zo svojich vlastnoručne skrášlených tričiek.
Deň plný zážitkov bol opäť za nami. A pred nami? Ešte dva dni nových dobrodružstiev.
Tatiana Bachňáková
Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave
{gallery}kultura/kniznica/indiani/2{/gallery}
{jcomments on}
Zverejnené v
Knižnice
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.