v indiánskom duchu. Svojimi skúsenosťami, nápadmi a ochotou tráviť svoj voľný čas medzi nami mala aj pani učiteľka Tatiana Chnapková a vymeniť teóriu s praxou prišla aj študentka pedagogickej školy Silvia Emodiová. Rôzny drevený materiál nám k činnosti doniesli priaznivci knižnice a svojimi skúsenosťami a radami nám vyšli v ústrety aj zo Správy Národného parku a biosférickej rezervácie Slovenský kras, Brzotín. Indiánsky týždeň v knižnici sa teda mohol začať.
Indiáni. Pôvodní obyvatelia Severnej a Južnej Ameriky. Antropológovia ich zvyčajne radia medzi mongolské národy, považujú ich aj za zvláštnu výraznú rasovú skupinu.
"Pred 500 rokmi sa tri španielské lode, ktorým velil Krištof Kolumbus, preplavili cez Atlantický oceán a dorazili k neznámej pevnine. Kolumbus bol presvedčený, že sa dostal do Indie, a tak domorodcov, ktorých stretol, nazval Indiánmi. V skutočnosti doplával k jednému z ostrovov blízko veľkého kontinentu, o ktorom Európania vtedy ešte nevedeli, že existuje. Tento svetadiel bol pozdejšie pomenovaný po ďalšom moreplavcovi Amerigo Vespuccim - Amerika. Rozhodli sme sa preto deťom, ktoré sa k nám v tento týždeň prihlásia, priblížiť život a kultúru Indiánov aj prostredníctvom kníh, filmov, hudby, ale aj vlastnou výrobou rôznych náramkov, náhrdelníkov, či postavením vigvamu, maľovaním totemu, spoznávaním prírody," povedala pani Nogeová, pracovníčka úseku pre deti a mládež. "Rodičia, ktorí prihlásili svoje dieťa, hoc len na jeden deň, majú v čase od 9,00 do 15,00 hod. o svoju ratolesť postarané. Každý deň je pripravená iná činnosť a nebude nám vadiť ani pokazené počasie. Deti sú hravé, šikovné a my sa na nich tešíme," dodala a už utekala pripraviť materiál k ďalšej činnosti.
Prvé dva dni boli naozaj pestré. Za pomoci dospelých deti postavili vigvam (kopulovitý stanový príbytok severoamerických Indiánov, najčastejšie z byvolých koží), u nás s použitím netradičného materiálu, zhotovovali si rôzne čelenky a náramky, pripravovali si návrhy nákresov na totem (u severoamerických Indiánov plastický symbol mystického predka, od ktorého kmeň odvodzuje svoj pôvod), ktorý potom aj tvorili, spoznávali rastlinky, sťahovavé vtáky, stopy zvierat, prostredníctvom filmu sa dozvedeli niečo nové o sovách a popri tom si aj zasúťažili. Po obede, ktorý je zabezpečný v neďalekej jedálni, je chvíľa aj na oddych, čo vidno aj na samotných fotografiách. Pred nami sú ešte tri dni tvorivých aktivít a zábavy.
Tatiana Bachňáková
{gallery}kultura/kniznica/indiani{/gallery}
{jcomments on}
streda, 20 júl 2011 11:30
Indiánsky týždeň v knižnici bol naozaj pestrý. Za pomoci dospelých deti postavili vigvam Doporučený
Napísal(a) Tatiana Bachňáková
"Všetky naše staré báje, všetky čo len viem,
pre potomstvo pre budúce dnes vám rozpoviem,
všetky kopce, všetky rieky, oheň, voda, zem,
všetko bolo indiánske, od pradedov viem."
Venohr, Wolfgang: Orlie pierko
Letné prázdniny v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave sa v týždni od 18. júla 2011 premenili na pár netradičných dní. Vďaka vynikajúcej spolupráci s mnohými priateľmi knižnice, ako napríklad s Domovom sociálnych služieb Amália v Rožňave, pánom Igorom Ladom, riaditeľom tohto zariadenia, sme spoločenskú miestnosť knižnice vyzdobili
Zverejnené v
Knižnice
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.