Združenie historických miest a obcí pozvalo Mesto Jelšava k spoluúčasti na príprave a propagácii Dní európskeho kultúrneho dedičstva. Základným cieľom týchto dní, ktoré sa konajú v mesiaci september v 49 štátoch Európy, je zvyšovanie povedomia verejnosti o hodnotách kultúrneho dedičstva a prehlbovanie záujmu o jeho ochranu.Slovom Božím sa k prítomným prihovoril zborový farár Mgr. Ivan Bojna. Na základe slov z Biblie, Žalm č. 145, verš č. 7 - 13, poukázal na dôležitosť pokory a oslavy Nebeského Otca, ku ktorej nás Pán Boh zhromaždil v tomto chráme. Spomenul osobnosti, ktoré mali spojitosť s cirkevným zborom. V slávnostnom príhovore primátor mesta a zároveň dozorca Evanjelického a.v. cirkevného zboru v Jelšave MVDr. Milan Kolesár zdôraznil, že koncert je venovaný významným osobnostiam cirkevných dejín úzko spätým s mestom Jelšava - Eliášovi Lánimu, (1570-1618), zakladajúcemu a vysokému hodnostárovi evanjelickej cirkvi, vzdelancovi, podporovateľovi kultúry, náboženskému spisovateľovi a básnikovi, od roku 1595 rektorovi v Jelšave a Ladislavovi Remetemu (1910-1945), ktorý pôsobil od roku 1939 ako duchovný v Jelšave. Vo svojich kázňach naplno prejavoval svoje postoje k vtedajšiemu režimu, organizoval protifašistické odbojové hnutie v okolí Jelšavy, za čo bol zatknutý, väznený a v Nemeckej pri Banskej Bystrici zavraždený. Pri príležitosti 100. výročia narodenia tejto osobnosti prečítal Pozdravný list od pána profesora Karola Nandráskeho, žiaka Ladislava Remeteho, ktorý vo svojej knihe „Človek, ktorý prekračoval hranice“ ho charakterizoval nasledovne: „Bol to jediný kresťan, ktorého som v živote stretol. Prekračoval národné, rasové i náboženské priepasti, ktoré si ľudia nastavali“. Program koncertu pokračoval v duchu slova apoštola Pavla: „Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom.“
V podaní zúčastnených spevokolov, prítomných kresťanov a obyvateľov mesta zaznela pieseň z evanjelického spevníka „V srdciach nech nám radosť horí“. K slovu a hudobnému prejavu sa už postupne dostali hosťujúce spevokoly. Ako prvá pozdravila prítomných, a oboznámila ich s repertoárom spevokolu pani farárka z Chyžného Mgr. Emília Völgyiová. Pod jej odborným vedením zazneli tri nádherné duchovné piesne. Následne sa predstavil spevokol Bratskej jednoty baptistov z Revúckej Lehoty. Na úvod vystúpenia vyjadril povzbudivé slová dirigent Ján Hrivnák. Spevokol zaujal priam profesionálnou úrovňou. Tretím v poradí vystupujúcim spevokolom bol spevokol z Revúcej. Pani farárka Mgr. Ing. Danica Hudecová pozdravila prítomných, poďakovala za pozvanie a povzbudila miestneho zborového farára v jeho náročnej službe. Skladby v podaní revúckeho spevokolu vniesli do našich sŕdc pohodu. Posledným vystupujúcim spevokolom bol cirkevný spevokol z Jelšavy. V jeho podaní zazneli skladby oslavujúce nášho Pána. Záverečný žalm „Hospodin je môj pastier“ v podaní jelšavského spevokolu vyjadril Bohu vďaku za Jeho milosti. V závere podujatia poďakoval zborový dozorca spevokolom za účasť a vyzval ich i všetkých prítomných k zaspievaniu spoločnej piesne na záver „Čuj, aká prekrásna pieseň“. Vďaka Bohu, že takýmto nádherným duchovným zážitkom sme si obohatili požehnané nedeľné popoludnie.
Znenie listu Karola Nandráskeho k stému výročiu narodenia L. Remeteho:
Slávnostné zhromaždenie, vážení občania, bratia, sestry!
Pokorným srdcom starca sa pripájam k Vášmu zhromaždeniu, ktorým si pripomínate sté výročie narodenia evanjelického kňaza, jelšavského farára pre mládež Ladislava Remeteho. Bol to človek veľkého srdca, ktorého láska nepoznala hranice. Jeho osobnosť a smutný koniec vo vápenke v Nemeckej som opísal v knihe s titulom "Človek, ktorý prekračoval hranice".
Remeteho život sa sústreďoval na prácu s mládežou. Vo výchove mladého pokolenia videl svoje poslanie. Plnil ho s nesmiernou láskou a starostlivosťou. "Nosil nás na svojich ramenách tak, ako orlica nosí na krídlach svoje orlíčatá." Tak to v jednej básni napísal niekdajší jeho žiak Juraj Török, neskôr farár v Liptovskom Trnovci. Práca s mládežou však Remetemu nezakrývala dramatickú vojnovú scénu. I keď bol maďarskej národnosti, pripojil sa, postavil sa na stranu Slovenského národného povstania. Martýrskou smrťou spečatil úsilie a zápas svojho mladého života. Jeho život mnohým sa stal svetlom a chlebom. Preto keď dnes ďakujete zaň Bohu, proste Pána, aby vzbudil v cirkvi a v národe takých synov a dcéry, akým bol Remete.
S pozdravom Váš jelšavský rodák
Karol Nandrásky
Organizátori koncertu, Mesto Jelšava a Evanjelický a.v. cirkevný zbor Jelšava, ďakujú všetkým, ktorí sa podieľali na príprave koncertu a dôstojnej reprezentácii mesta.
V.S.
Foto: Karol Žigo 8, Gergely 1
FOTOGRAFIE Z FESTIVALU
{gallery}kultura/koncert/kk{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.